Alegória

Keď sedíme na povale a je tam tma, tak sa snažíme otvoriť strešné okno. A v tom lúči ( závisí od stupňa otvorenia) je vidieť veľký kontrast svetla i tmy a tak isto je vidieť zrnká prachu, ktoré sa pohybujú v tisícoch v lúči svetla. Aj „práca na sebe“ by sa mala podobať na otvorenie okna o vystavenie seba lúčom slnka. Mnohokrát, neotvoríme okno, s obavou aby nás neoslepilo svetlo a snažíme sa získať vedomosti o udalostiach a procesoch prebiehajúcich vôkol a vo vnútri nás prijímajúc poznanie šera, či tmy, považujúc ho za svetlo. Stále hľadáme čosi, čo je vonkajšie a premenlivé, čo vplýva na každého ináč, čo je dočasné. Keď sa nám však podarí uvidieť svetlo prechádzajúce už len štrbinkou pootvoreného okna, pocítime odrazu rozdiel medzi šerom a lúčom svetla. Teda proces „hľadania“ má byť opačný, najprv sa usilovať otvoriť okno, dvere, nechať sa zmáčať lúčom slnka, učiť sa vnímať túto esenciu, tento princíp, ktorý naplňuje všetky veci a neveci, ktorý osvetľuje priestor ľudskej povahy teplým a jasným svetlom. Čiže jeden z cieľov nie je najprv vedieť a poznať hlavou, ale najprv byť, postaviť katedrálu krásy v sebe, potom príde ostatné poznanie, prirodzene a samo. Udalosti sú otvorené a nič nie je zatajené. Čo si človek praje, to sa dozvie. Celá klenotnica Prírody je mu otvorená. Najprv však sa stať … byť tým všeobjímajúcim srdcom a potom príde poznanie.