E.I.Rerichová – život a dielo

To skutočne veľké je vždy viditeľné z diaľky. V prípade tvorivého dedičstva ruskej filozofky a vedkyne Eleny Ivanovny Rerichovej (Елена Ивановна Рерих ) toto platí presne. Mnoho z toho, čo táto obdivuhodná žena vytvorila v prvej polovici dvadsiateho storočia, vstúpilo do kultúrneho a duchovného života Ruska relatívne nedávno a vzbudilo hlboký a úprimný záujem mnohých, ktorí sa usilujú nájsť odpoveď na znepokojujúce otázky bytia.

Elena Ivanovna Rerichová sa narodila 12. februára 1879 v Petrohrade v rodine architekta-akademika Ivana Ivanoviča Šapošnikova a jeho ženy Kataríny Vasilievny, rodenej Goleničovej-Kutuzovovej, vnučky netere veľkého poľného maršála Kutuzova. V matkinej línii bola Elena Ivanovna vzdialenou príbuznou vynikajúceho ruského skladateľa M.P. Musorgského.

Ako dievča, od malička, prejavovala mimoriadne schopnosti, v siedmich rokov čítala a písala v troch jazykoch: v ruskom, nemeckom a francúzskom. Už v mladosti sa Elena vážne zaujímala o literatúru a filozofiu. Po absolvovaní Mariinského gymnázia a získaní hudobného vzdelania ju čakala úspešná kariéra klavíristky, no život však rozhodol inak.

V roku 1899 na majetku jej tety, kňažnej E.V. Putjatinovej, sa Elena Ivanovna prvýkrát stretla s mladým umelcom N.K. Rerichom, ktorý sa stal nielen jej manželom, ale i rovnako zmýšľajúcim človekom. Spoločné názory, duchovná blízkosť, hlboké vzájomné city spôsobili, že ich zväzok bol neobvykle pevným. “Družne sme prechádzali najrôznejšie prekážky,” napísal Nikolaj Rerich na sklonku života o svojom manželstve. “A prekážky sa menili na príležitosti. Venoval som svoje knihy Elene, mojej manželke, priateľke, spoločníčke, inšpirátorke.“ “Druginya” – toto staré ruské slovo veľmi presne zodpovedalo duchu a charakteru Eleny Ivanovny. Mnoho obrazov od N.K. Rericha je výsledkom ich spoločnej tvorby, vlastne „spolutvorby“, v ktorom bola Elena Ivanovna inšpirujúcim počiatkom. Ako napísal Nikolaj Konstantinovič: „Pracovali sme spolu a nie nadarmo sa hovorilo, že diela by mali nosiť dve mená – ženské a mužské.“

V slovách „tvorili spolu“ je obsiahnutý obrovský význam. Mnoho umelcových pláten, zobrazujúcich myšlienky Živej Etiky, bolo vytvorených podľa myšlienok Eleny Ivanovny a na základe jej vízií.

V auguste 1902 sa im narodil syn Jurij, v budúcnosti svetovo uznávaný vedec-orientalista a v októbri 1904 Svjatoslav, budúci umelec, mysliteľ a verejný činiteľ.

E.I. Rerichová bola srdcom, učiteľom a hlavným pilierom rodiny Rerichovcov. Nikolaj Konstantinovič, Jurij Nikolajevič a Svjatoslav Nikolajevič Rerichovci si mimoriadne vysoko cenili úlohu Heleny Ivanovny ako svetlého génia rodiny. Vo svojich pamätiach S.N. Rerich poznamenal: „Pre nás a pre všetkých, ktorí sa s ňou blízko stýkali, bol tento duchovný kontakt ako živé potvrdenie najvyšších skutočností večnej pravdy. Jej život horel ako živá lampa a na svojom príklade potvrdila existenciu prekrásneho sveta, ktorého uvedomenie povedie ľudstvo k novým úspechom, k novým odhaleniam.“

N.K.Rerich – Tá, čo vedie (Ведущая)

N.K. Rerich vo svojich dielach nazval Elenu Ivanovnu: „Tá, čo vedie“. Zároveň bola ženou obdivuhodne skromnou. Po vstupe do života slávneho umelca zostávala vždy v úzadí. Väčšina jej diel bola publikovaná pod pseudonymami. “… Dovoľte mi, aby som zostúpila z piedestálu postaveného vašim krásnym, milujúcim srdcom. <…> Milujem prostotu vo všetkom a akékoľvek vyvyšovanie a zvelebovanie sú mi organicky neznesiteľné. Nerada učím, len odovzdávam poznanie“, píše v jednom zo svojich listov priateľovi.

Po pobyte v škandinávskych krajinách boli Rerichovci odlúčení od svojej vlasti revolučnými udalosťami v roku 1917 a následne odcestovali do Anglicka. Tu v Londýne v roku 1920 E.I. Rerichová začala zapisovať prvé riadky Živej Etiky – nového filozofického systému, ktorý predstavuje modernú celistvú koncepciu reálneho Vesmíru. Knihy Živej Etiky vytvorila E.I. Rerichová v úzkej spolupráci so skupinou anonymných Filozofov, ktorí sa v duchovnej tradícii Indie nazývajú Mahátmovia, Veľké Duše, Riši, Učitelia.

Na jeseň 1920 spolu s manželom a deťmi E.I. Rerichová odišla do New Yorku, kde mal Nikolaj Konstantinovič naplánované výstavné turné po mestách USA.

V Amerike pod vedením N.K. Rericha a za priamej účasti E.I. Rerichovej, zahájila malá skupina ich spolupracovníkov širokú kultúrnu a vzdelávaciu činnosť. Jej výsledky boli ohromujúce: Múzeum Nikolaja Rericha, Inštitút Spojených Umení, Medzinárodné umelecké centrum „Corona Mundi“. Tieto inštitúcie, organizované N.K. a E.I. Rerichovcami, sa stali vplyvnými kultúrnymi centrami, ktorých dosah sa rozšíril za hranice krajiny a stal sa medzinárodným. Početné spoločnosti, tvorivé kluby a vzdelávacie inštitúcie, pôsobiace po celom svete pod záštitou týchto organizácií, sa spojili pod všeobecnou kupolou Kultúry nielen tvorivých ľudí, ale aj všetkých tých, ktorí sa usilovali stelesňovať humanistické ideály a snahu o zdokonalenie života. „Je radosť vidieť,“ píše Elena Ivanovna, „ako sa v dňoch rozkladu stretávajú svetlé duše v mene Kultúry, snažiac sa udržať oheň a rozdávajúc radosť z tvorivého budovania a rozširovania vedomia pre hľadajúcich cestu von zo vzniknutej slepej uličky rozumu, ktorá so sebou nesie i materiálne biedy.“

V rokoch 1924 – 1928 sa Elena Ivanovna zúčastnila veľkej expedície organizovanej N.K. Rerichom v odľahlých a málo preskúmaných oblastiach strednej Ázie. Bola jedinou ženou, ktorá prešla celú náročnú cestu. Elena Ivanovna sa delila s ostatnými členmi výpravy o všetky ťažkosti putovania a smrteľné nebezpečenstvá. „Prinášať pomoc, povzbudzovať, rozjasniť, neľutujúc síl – Elena Ivanovna je pripravená na čokoľvek … Často zostáva iba žasnúť, odkiaľ sa berie jej sila, najmä, ak vieme o jej slabom srdci <…> Na koňoch s nami Elena Ivanovna prešla celou Áziou, mrzla a hladovala v Tibete, ale vždy išla prvá príkladom pre celú karavánu. A čím väčšie bolo nebezpečenstvo, tým veselšia, pripravenejšia a radostnejšia bola. Sama mala pulz 140, ale stále sa snažila osobne podieľať na usporiadaní karavány a na riešení všetkých cestovateľských záležitostí. Nikto nikdy u nej nevidel skľúčenie ducha alebo zúfalstvo, hoci dôvodov rôznej povahy bolo mnoho“, napísal Nikolaj Konstantinovič.

V roku 1926 bol v Mongolsku (v Ulánbátare), kde bola v tom čase expedícia, publikovaný rukopis E.I. Rerichovej „Základy budhizmu“. Táto kniha odhaľuje základné filozofické myšlienky Budhovho učenia a tiež osvetľuje najhlbšie morálne základy tohto veľkého učenia.

V roku 1927 na rovnakom mieste, v Mongolsku, vyšla jedna z kníh Živej Etiky „Občina“.

Knihy Živej Etiky, staršie vydania

Po návrate z expedície po Centrálnej Ázii v roku 1928 sa Rerichovci usadili v starobylom malebnom údolí Kulu v západných Himalájach. Tu založili Inštitút pre himalájske štúdiá „Urusvati“ – zo sanskrtu „Ranná hviezda“. Elena Rerichová sa stala zakladajúcou prezidentkou tejto jedinečnej vedeckej inštitúcie a aktívne sa podieľala na organizácii jej práce. Elena Ivanovna sa tu, v Kulu, opäť oddala práci na svojom hlavnom životnom diele – knihách Živej Etiky – a pokračuje v tejto práci až do konca svojho života. Živá Etika, ktorá je filozofiou kozmickej reálnosti, obsahuje jedinečný systém poznania založený na zákonoch Kozmu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú Zem a ľudstvo. Tento systém poznávania Živej Etiky zodpovedá novému evolučnému cyklu vývoja človeka, kedy je vedecké myslenie nahradené kozmickým vnímaním sveta. Samotný názov filozofie – Živá Etika – spája človeka a Kozmos do jedného zduchovneného systému.

V roku 1929 v Paríži, pod pseudonymom J. Saint-Hilaire, vyšla kniha E.I. Rerichovej „Kryptogramy Východu“. Tieto spisy (alebo apokryfy, to znamená texty, ktoré nie sú obsiahnuté v kanonických písmach) sprostredkúvajú legendy a historické udalosti dávnych čias a vypovedajú o neznámych aspektoch života Veľkých Učiteľov ľudstva – Budhu, Krista, Apollónia Tyanského, Sergija Radonežského. Helena Rerichová venovala samostatnú pozornosť podobe Sergija, Strážcu a Ochrancu ruskej krajiny, v ktorej spojila vynikajúca znalosť histórie a bohoslovia s hlbokou a neochvejnou láskou k Učiteľovi.

Výborná znalosť cudzích jazykov a hlboké poznanie filozofie umožnili E.I. Rerichovej preložiť do ruštiny „Tajnú Doktrínu“ – významné dielo zakladateľky Teozofickej spoločnosti Heleny Petrovny Blavatskej, ako i vybrané spisy „Listy Mahátmov“ („Čaša Východu“), ktoré umožnili oboznámiť rusky hovoriaceho čitateľa s týmito najdôležitejšími dielami teozofie.

Vydania listov E.I.Rerichovej

Zvláštne miesto v dedičstve Eleny Ivanovny Rerichovej zaujímajú jej listy. Ak učenie Živej Etiky vytvárala Elena Ivanovna v spolupráci s Učiteľmi, „Listy“ sú vynikajúcim príkladom jej individuálnej tvorby. S obdivuhodným darom osvietenca, svojim korešpondentom vysvetľovala najzložitejšie problémy života jednoduchým a prístupným jazykom. V listoch E.I. Rerichová nastoľuje problémy venované miestu a úlohe človeka vo vesmíre, zákonitostiam vzájomného pôsobenia človeka a kozmu, zvláštnostiam vzťahu medzi duchom a hmotou. Dávala životné a praktické rady. Pri čítaní týchto listov človeka ohromia nielen hlboké znalosti starovekých filozofických učení, diel východných a európskych mysliteľov, ale i široké a jasné pochopenie základov života. Preto sú „Listy“ E.I. Rerichovej nevyhnutnou a neoddeliteľnou súčasťou samotnej Živej Etiky.

Dva diely „Listy Eleny Rerichovej“ vyšli prvýkrát v Rige v roku 1940 a odvtedy boli vydané ešte niekoľkokrát. V súčasnosti vyšla kompletná zbierka listov Eeleny Ivanovny Rerichovej (zväzky I. – IX.) z redakcie rukopisov Medzinárodného centra Rerichovcov. Je v nich publikovaná časť nikdy predtým nevydanej korešpondencie, ktorá umožňuje úplne po novom oceniť účasť tejto unikátnej ženy v hnutí Vlajka Mieru ( The Banner of Peace), ktoré je spojené s Paktom Rericha. Môžeme s úplnou dôverou povedať, že bez Heleny Rerichovej by prijatie Paktu nebolo možné. Práve ona počas mandžuskej expedície N.K. Rericha (1934 – 1935) viedla všetku pracovnú korešpondenciu s medzinárodnými kultúrnymi a vzdelávacími organizáciami a koordinovala ich činnosť. Výsledkom jej obetavej práce bolo podpísanie Paktu Rericha 15. apríla 1935 hlavami 21 krajín, vrátane USA.

V januári 1948, krátko po smrti svojho manžela, Elena Ivanovna spolu s Jurijom Nikolajevičom Rerichom opustili údolie Kulu a po krátkom pobyte v Dillí a Khandale sa usadili v malom letovisku Kalimpong na svahoch východných Himalájí.

E.I. Rerichová sa vždy usilovala vrátiť do Ruska. Jej žiadosti o návrat do vlasti, podané na sovietske veľvyslanectvo, zostali nezodpovedané. Rovnaký osud postihol listy a prosby adresované vláde. Nepomohla ani Akadémia umení. Napriek všetkým odmietnutiam však Elena Ivanovna dúfala, že sa vráti, privezie všetky drahocennosti, ktoré zozbierala a aspoň niekoľko rokov bude pracovať pre “Najlepšiu Krajinu” – tak nazývala Rusko. Nádej, že uvidí Rusko, ju neopustila až do jej posledných dní: „Nemôže sa stať, že by som neprišla. Musím prísť!“, opakovala už tesne pred svojim odchodom. Tento návrat sa však nikdy neuskutočnil. Vlasť zamietla vstup svojej veľkej dcére. 5. októbra 1955 Helena Ivanovna Rerichová zomrela.

Čím viac času prejde a čím hlbšie prenikneme do duchovného a filozofického dedičstva Eleny I. Rerichovej, tým zreteľnejšie a väčšie sa stane to, čo urobila pre evolúciu planéty a ľudstva.

E.I.Rerichová – v pozadí podobizeň Učiteľa, Fiat Rex (triptych)

Článok je prevzatý z www.agnijoga.sk