Vždy sa mi lepšie písalo pre niekoho … keď som písal básničku, tak pre konkrétnu osobu to išlo ľahúčko ako po masle. S piesňou to isté, keď som si predstavil auditórium, skupinu ľudí, pre ktorých pieseň má byť napísaná, tak to išlo samé od seba, prišiel celý koncert.

Prišiel som na to tajomstvo. Toto tajomstvo sa volá dávanie. Keď dávame konkrétnemu človeku, či bytosti, naše vnímanie sa zostrí. Ak je v nás bezpodmienečné „jadro“, tá láskavá studnica, ktorá nikdy nevyschne a nemusíme si toho byť vedomí, nesieme si to z večnosti, potom dávanie je pre nás rozkošou, je počiatkom extázy, závanom nekonečnosti, dotykom Pravdy.

Dávanie je Matkou Vesmíru. A my sme jej deti, ktoré načierajú z jej nekonečných darov, nachádzajúci v úlomkoch Jej veľkého Dávania, naplnenie.

To, po čom naozaj, naozaj túži duša, je naplnenie. Duša pozná zázraky ukryté na krídlach éteru, skrývajúce sa v atómoch priestoru vôkol nás. Je to tajomstvo bezodnej studničky. Dáš bez očakávania vrátenia daru a tvoja voda sa doplní čerstvým pramienkom z nekonečnej siete, či žíl, svetových vôd. Dávanie je pre studničku extáza radosti a šťastia. Dávanie je pre obsypanú jabloň vytrženie a spokojnosť.

Tento kolobeh je večný – dávame, pokojní a čistí a zároveň dostávame … Avšak i toto je stupienok ku ďalšiemu uvedomeniu. Nakoniec zostane len existencia dávania, samotná existencia bezpodmienečného dávania a prijímania životodarnej energie, ako slnko, či kvet. Vstúpime do inej existencie, je to ako slovo „byť“ a „jestvovať“, avšak stratí sa to strašidelné „prázdno“, ktoré je do posledného kúska vyplnené životodarným princípom, pulzujúcim prekrásnym životom … Avšak i tieto slová nevystihujú samotné naplnenie … pretože jeden atribút zahrňuje v naplnení i svoj protiklad, preto pulzuje i nepulzuje, teplo i zima … i tieto slová však nevystihnú vyjadrenie naplnenia, lebo naznačujú rozdvojenie.

Čo však môže vystihnúť naplnenie, je existencia krásy a lásky. Každá ľudská duša naozaj a naozaj túži po naplnení v existencii krásy a lásky ako jediné, ktoré prinášajú impulz, smerovanie pre všetky ostatné duše, ku konečnému naplneniu, prináša vďačnosť a nadchnutie sa dielom Prapočiatku. Pretože duša popri svojom naplnení si nepraje nič iného, len aby podobné naplnenie bolo dopriate všetkým ostatným dušiam. Súcit preto určí našu najjemnejšiu hranicu. Bez ostatných duší nemá úplnosť v našom šťastí význam. Preto azda: existencia v kráse, láske a súcite … všetko ostatné je prejavom tejto nádhernej naplnenej čaše človeka.

Avšak láska, ako najhlbší život vie, ako sa prejaviť. Niekedy prehovorí, niekedy zostane nemá, niekde pohladí, niekde ťukne palicou po čele. Láska je len láskou.  Láska je existencia, vyplňujúca priestor. Je vyplnením sveta.

Preto sa napĺňajme v nej, a nikdy nezostaneme sami a nezostaneme prázdni.