You are currently browsing the category archive for the ‘Srdečná čakra – AnaHáta’ category.

– Rozhodol som sa, že predsa pôjdem.
– Nádhera milovaný. Krása je v slobodnom pohybe a v túžbe vrátiť sa do Domova.
– Budeš mi dávať znamenia?
– Znamením bude pohyb v tvojom vnútri. Ak odbočíš, budeme spolu vnímať nepokoj, ak uhneš, pocítime bolesť vo vnútri. Kde je pokoj a krása, tam budeme prebývať spolu.
– Stretnem ťa v tom svete?
– Uvidíš nás spolu v prejavoch Prírody
– Ako ťa rozoznám od hospodárov zeme?
– Zjavím sa len ako pocit lásky v tvojom živote. Môžem sa ťa dotknúť len v tichu tvojho srdca. Tam môžeme spolu vyletieť do krásy Stvorenia. Nikdy sa nestretneme vo vonkajšom symbole …. pretože znamení na polí budú stovky. Ani jeden však nebude náš a od nás ….
– Môžem ťa hľadať v práci a v mojich myšlienkach?
– Ak budú tvoje ruky hniesť hlinu s vedomím blaha pre všetkých, hľadaj nás v myšlienke krásy, ktorá tú hlinu ožije. Pretože nič tak neožíva hmotu, ako duch človeka, naplnený láskou ku tvoreniu.
– Ako sa mám postaviť k nepriateľom?
– Pre pocestného sú nevyhnutné cesty, ktoré sa krížia. Prechádzaj krížnymi cestami tak, aby si nezanechal dlh. Skôr vracaj plným priehrštím, ako ber. Sú však mnohí, ktorí neustále berú. Ich bytosť je ako bezodná studňa, ktorá sa v obave pred ďalším dňom napĺňa zamútenou vodou. Ale nik ešte nezatúžil piť z tejto nádoby. Avšak …. možno v najväčších hlbinách tejto studne znie zurkot jemného bezmedzného prameňa Zeme, ktorý v ušiach samotnej studne znie ako škrekot škriepiacich sa vtákov….  Nech nepriateľ započuje v tebe ozvenu tohto prameňa a vytuší v nich svoju budúcnosť, ako volanie po mieri, súcite a láske. Pretože tušenie privádza do domu šťastia vlastnej múdrosti skôr, ako výzva po neprajnosti, nepriateľstve a oddeľovaní.
– Ako mám na ceste oddychovať a schovať sa pred búrkou?
– Nie je možné sa schovať, strecha domu ochraňuje len telo pred rozbúrenými živlami. To, čo navždy žije v Tebe v Jednote s bytím však lieta slobodne so živlami, búrlivo sa vznáša s oblakmi  a v čase pokoja odpočíva s tíšinách tela matky Zeme. Vždy sa spýtaj, mám čo schovávať, keď celá Zeme je naša?
– Ako často strácam oheň duše ….
– To si len odišiel zbierať brvná pre veľkú Pochodeň. Nie je možné zmeniť smer nadšenej duše, ktorá vidí pred sebou Vznešený obraz a je predchnutá krásou Stvorenia. Hoci nesmejúc sa každý deň, potichu v práci stúpa na svätú Horu. Čas je zložený z dní a nocí, vdych nasleduje výdych. Takto sa vízia Boha strieda s predzvesťou noci, aby sa blahodarné živiny, ktoré prijala rastlina počas dňa, dostali i k najjemnejším koreňom. Ako môže zem prijať plody leta, živiny tiel rastlín, keď odoberieme obdobiam zimu a zdanlivo neaktívny čas nazveme bezmyšlienkovitým smútkom? A zatiaľ v hlbinách zeme drieme oheň, prepaľuje nepotrebné vlásočnice, napĺňa teplom a živinami podzemné úložiská. Z nich na jar vyrastie nová byľ. Vnútorný oheň má nekonečne veľa podôb a po chladnej noci, v predpovedanom čase, sa plameň prejaví slnkom nového dňa . Oheň a túžba však zostávajú večne v tichom a mieru plnom rozjímaní.

Keď sa ponoríme do oceánu, sme súčasťou jeho slanej chuti. Keď vnímame oceán z brehu, odrazu si uvedomíme ohromnú silu, vzdúvanie a pokles širokých a rozľahlých vĺn, život v najčírejšej podobe, život, ktorý pulzuje, neustále rozkvitá a vädne, berie si a odovzdáva, život, ktorý hladí piesočné brehy bezmedznou láskou a pritom do neho naráža silou a váhou, ktorá však znamená Krásu, nehu a pozvanie Domov.

Tento Oceán je Otcom/Matkou všetkého živého. My ľudia sme Jeho/Jej deti, kráčajúce životom a dostanúc to vienka slobodnú vôľu, volíme medzi možnosťami. Volíme medzi myšlienkami, ktoré sa objavia na pozadí nášho vedomia. Myšlienky sa môžu objaviť ako nádherné kvety, pestrofarebné záhony, voňajúce lány, alebo samostatné biele, modré, ružové, zelené puky …. Myšlienky sa môžu objaviť ako zvädnuté kvety, prosiace o život vo forme drahocennej kvapky vody. Alebo sa objavia ako sivé, či tmavé škvrny, žiadajúce o pozornosť, alebo násilne uchvacujúce našu pozornosť, smerujúce naše ďalšie myšlienky a energiu pozornosti do ne-svetlých svetov.

Kde sa v nás berú tieto rôznorodé myšlienky? Človek je kozmická bytosť, prijímajúca a odovzdávajúca. Podľa svojho naladenia vytvára v sebe podložie, vytvára v sebe úrodnú pôdu pre prijímanie vibračne podobného druhu energií ako je on sám, ktoré vníma svojou bytosťou ako emócie. To je ten oceán, ktorý sa vylieva na breh človeka a obmýva ho svojimi vlnami, zalieva ho rôznorodými energiami.

Človek je však rozhodovací článok. Je autonómny a jedinečný, má slobodnú vôľu rozlišovať medzi prijímanými energiami, ktoré sa prejavujú v jeho bytosti ako emócie. Má možnosť a schopnosť emócie rozlíšiť. Má schopnosť emócie spracovať na jemnejšie, ale i hrubšie. A zjemnené emócie, nech boli predtým akokoľvek zašpinené, vrátiť do Oceánu bytia.

Aby rozlíšil medzi prijímanými energiami, dostal človek do vienka Svedomie. Svedomie leží v ľudskom srdci, ktoré reprezentuje čakra Anaháta, Centrum Srdca, alebo “Čaša”. Je vrcholom trojuholníka prekrásnej Triády, spojenie fyzického, jemného a ohnivého sveta. Je to prejavenie najvyšších energií Boha, Prapôvodného, objavujúce sa v našom fyzickom svete ako energie dobra, milosrdenstva, súcitu, lásky, krásy a poznania. Srdce je spojenie Nebies a Podnebies – Matky Zeme, ako sa múdro hovorilo v dávnom Východe.

Túžba po dobre vyviera z ľudského srdca. Srdce je tvorcom autonómneho Človeka, nádhernej bytosti, priťahuje ku človeku a odhaľuje v človeku samom energie, prejavujúce sa v ňom ako šľachetné myšlienky dobra, inšpirácie pomôcť a prekonávať prekážky, podložené jemnými emóciami súcitu, pomoci, hrdinstva, obetavosti. Človek intuitívne cíti kde pomôcť, v srdci zahrňuje celý svet, celobytostne cíti blaženosť a je šťastný. Vnútorné šťastie je matkou dobrých skutkov. Srdcom sa človek stáva Človekom. Človek je generátor jemných, šľachetných, cnostných energií, emócií, ktoré následne zjemňujú okolitý svet.

Nech srdce je prekrásnym otvoreným oknom, nech srdce pocíti Lúč z nekonečnosti, dar Prapôvodného, spojnicu Človeka s Domovom, s príbytkom Boha, ktorý nemá meno. Nech srdce človeka pocíti chvenie priestoru, prejavujúci sa na fyzickej realite ako jemná prosba pomoci všetkému živému, nádherný akord tvorenia a lásky. Nech pocíti chvenie v srdci ako radostnú lásku, plnú odpustenia. Nech pocíti chvenie ako prosbu a túžbu fyzického sveta po hlbokom súcite a milosti. Nech sa v Človeku prejaví jeho nádherné predurčenie, ako dar nekonečného Boha Matke Zemi, prejavenie dobra, súcitu a krásy na Zemi.

Dobro plodí dobro, na lúke fyzického života, rastie kvet Dobra, Človek.

Vždy sa mi lepšie písalo pre niekoho … keď som písal básničku, tak pre konkrétnu osobu to išlo ľahúčko ako po masle. S piesňou to isté, keď som si predstavil auditórium, skupinu ľudí, pre ktorých pieseň má byť napísaná, tak to išlo samé od seba, prišiel celý koncert.

Prišiel som na to tajomstvo. Toto tajomstvo sa volá dávanie. Keď dávame konkrétnemu človeku, či bytosti, naše vnímanie sa zostrí. Ak je v nás bezpodmienečné „jadro“, tá láskavá studnica, ktorá nikdy nevyschne a nemusíme si toho byť vedomí, nesieme si to z večnosti, potom dávanie je pre nás rozkošou, je počiatkom extázy, závanom nekonečnosti, dotykom Pravdy.

Dávanie je Matkou Vesmíru. A my sme jej deti, ktoré načierajú z jej nekonečných darov, nachádzajúci v úlomkoch Jej veľkého Dávania, naplnenie.

To, po čom naozaj, naozaj túži duša, je naplnenie. Duša pozná zázraky ukryté na krídlach éteru, skrývajúce sa v atómoch priestoru vôkol nás. Je to tajomstvo bezodnej studničky. Dáš bez očakávania vrátenia daru a tvoja voda sa doplní čerstvým pramienkom z nekonečnej siete, či žíl, svetových vôd. Dávanie je pre studničku extáza radosti a šťastia. Dávanie je pre obsypanú jabloň vytrženie a spokojnosť.

Tento kolobeh je večný – dávame, pokojní a čistí a zároveň dostávame … Avšak i toto je stupienok ku ďalšiemu uvedomeniu. Nakoniec zostane len existencia dávania, samotná existencia bezpodmienečného dávania a prijímania životodarnej energie, ako slnko, či kvet. Vstúpime do inej existencie, je to ako slovo „byť“ a „jestvovať“, avšak stratí sa to strašidelné „prázdno“, ktoré je do posledného kúska vyplnené životodarným princípom, pulzujúcim prekrásnym životom … Avšak i tieto slová nevystihujú samotné naplnenie … pretože jeden atribút zahrňuje v naplnení i svoj protiklad, preto pulzuje i nepulzuje, teplo i zima … i tieto slová však nevystihnú vyjadrenie naplnenia, lebo naznačujú rozdvojenie.

Čo však môže vystihnúť naplnenie, je existencia krásy a lásky. Každá ľudská duša naozaj a naozaj túži po naplnení v existencii krásy a lásky ako jediné, ktoré prinášajú impulz, smerovanie pre všetky ostatné duše, ku konečnému naplneniu, prináša vďačnosť a nadchnutie sa dielom Prapočiatku. Pretože duša popri svojom naplnení si nepraje nič iného, len aby podobné naplnenie bolo dopriate všetkým ostatným dušiam. Súcit preto určí našu najjemnejšiu hranicu. Bez ostatných duší nemá úplnosť v našom šťastí význam. Preto azda: existencia v kráse, láske a súcite … všetko ostatné je prejavom tejto nádhernej naplnenej čaše človeka.

Avšak láska, ako najhlbší život vie, ako sa prejaviť. Niekedy prehovorí, niekedy zostane nemá, niekde pohladí, niekde ťukne palicou po čele. Láska je len láskou.  Láska je existencia, vyplňujúca priestor. Je vyplnením sveta.

Preto sa napĺňajme v nej, a nikdy nezostaneme sami a nezostaneme prázdni.

Celý článok v záhlaví hlavnej stránky.

Svet lásky je veľmi blízko.pdf

Trošku na odľahčenie o zložitých ezoterických náukách a komplikovaných pojmoch a nekonečných dimenziách …

… Stretol som Pragénia, sedel ako obrovská Bytosť pred svojimi žiakmi a prehováral k nim o formule  stvorenia v už zabudnutom jazyku Ti-ka. Sadol som Mu do obrovského Ucha, načúval som Mu a hral som jemnú a smutnú pieseň, uspávanku dávnej Stvoriteľky, ale nakoniec som pocítil k Nemu veľký súcit, obrovský a stíchol som. Potom som vyletel do 12. vesmíru, tam som tiež hovoril s priateľskými Veľkými bytosťami, niekde som však videl ich závoje so škvrnami a pri pohľade na mňa menili farbu a ich tvár sa stiahla ako obrovské vesmírne Ulitníky, sama do seba, potom som prešiel do 23. vesmíru, tam som videl nádherné Stvorenia, ktoré len pohľadom tvorili rieky Planét, z ich očí prýštili Galaxie, potom som videl 33. vesmír a v ňom Bytosti s menami, ktoré zneli ako búrka a smršť, ich ruky napínali tetivy obrovských vesmírnych lukov a mierili na vesmíry v iných dimenziách, hovoril som s nimi v jazyku Ahya-h, čo je jazyk sladkých dávnych svetov, ale len mlčali a upierali svoje Zraky na tetivy a Vesmíry pod nimi. Potom som prešiel do 75. Vesmíru, cestou som míňal rozpadajúce sa svety, umierajúce vesmíry v čudesných tlmených farbách a videl som najkrajšie vesmíry, ktoré kvitli ako najpôvabnejší jarný sad s kvetmi nepoznaných farieb, unášajúcimi bytosť do vytrženia. Uvidel som však, že moja cesta nemá konca.

Vtedy sa pred mnou objavili tri obrovské prekrásne vznešené Ženy. Volali sa Nové Doby a každá mi dvorila sladkým hlasom. Jedna mi sľúbila najväčšie vnútorné možnosti, sily čo predčia svet v poznaní, druhá mi sľúbila najvyššie vytrženie, extázu Boha v Jeho Najvyššom Pojatí, splynutie s Jeho Podstatou a nekonečnú šírku Vedomia, tretia mi ponúkla najjemnejšiu podstatu, schopnosť tvoriť neobmedzené vesmíry, byť pravou Rukou Stvoriteľa všetkých Stvoriteľov a do jednej hlásky vložiť celé svety.

Ja som sa však otočil, vrátil som sa domov a sadol som si pod čerešňu v záhrade. A vánok sa mi chvíľu roztopašne smial, potom úctivo stíchol, lebo videl, že ma to môže vyrušiť. A ja som tam sedel. Bol som sám so sebou, nezávislý, vietor sa ihral s mojimi vlasmi, vôňa záhrady hladila moje myšlienky, ktoré sa pomaly upokojili a stíchli. Utíchli, ako utícha hladina večerného jazera, rozplynúc sa v nekonečnosti večernej oblohy.

A halúzka stromu sa nebadane pohla, steblo trávy sa pôvabne nahlo pod poryvom vánku a v diaľke sa smiali akýsi ľudia …  a ten Svet vytryskol z môjho srdca …

Telo je hudobný nástroj, bez neho nemožno zahrať melódiu a bez správne naladených strún, nemožno   zahrať nádherný akord. Telo je prostriedok Umenia.

A odrazu si uvedomíme, že nás obklopujú formy umenia. Každú činnosť môžeme priviesť v dokonalosť umenia. Či už umenie písma, umenie reči, umenie myslenia, umenie celkového bytia, zahrňujúce umenie tela, umenie chôdze, umenie gest ruky … Umenie napĺňa náš život a stáva odpoveďou na volanie Milovaného. Milovaná v nás sa spája so svojim Milým prostredníctvom umenia. Hudba zaznie priestorom, podivné akordy a harmónie, rozzvučiac naše bunky spevom sviežich pukov listov, roznesú krok po kroku po tele, po energetických telách uvoľnenie, voľnosť, ticho, pokoj a harmóniu.

A nosné dierky sa odrazu voľne rozšíria, nozdry plne vdychujú vzduch so životodarnou pránou ako všeliekom.

Odrazu sa nám odkryjú cnosti. Zatúžime vnášať cnosti do života, pocítime potrebu byť vznešenými, krásnymi, naslúchajúc tejto neodolateľnej hudbe v našom vnútri, zjemnenom umením. Umenie a Cnosti sú prekrásni utváratelia fyzického života.

Spomeňme si na prastarú múdrosť čínskych, indických, perzských, arabských majstrov. Na keltské vône, na druidské slnko. A na okrúhly stôl Artušových rytierov. Všetci naznačovali to isté.

To je tak, keď srdce otvára náš život. Náš život, fyzický, každodenný sa mení na Umenie. Umenie nadhľadu a zároveň pochopenia. Umenie dávnych časov, rozochvievajúcu bytosť vo veľkej jedinej túžbe splynúť s pravým Poznaním. Priniesť ho pre Zem. Priniesť ho pre najmenší kamienok. Tú krásu, to umenie, si ten kamienok, tá rastlinka, ten kraj, tá Zem zaslúži.

A odrazu si uvedomíme svoje poslanie. Poslanie Krásy a Umenia. Umenia cností a krásy. Vznešenosti a šľachetnosti. Rytieri, králi, povznesení umelci, obyčajní rybári a remeselníci, kráľovné, milujúce sestry, cnostné kňažné, múdre liečiteľky, objavujú sa v každodennom živote. A v živote sa utvára zázrak. Zo storočí a tisícročí sa sem zišli prekrásni ľudia.

Tu je kvet Jednoty. Tu je nežný lotos vesmíru. Tu je krása a umenie. Toto všetko otvorilo srdce. A odrazu sme zdravší a zdravší, lebo sme sa primkli ku životodarnej Rieke, ku Prúdu. A naša jediná túžba, unáša nás ku jedinému bodu, zmyslu, naplneniu, porozumeniu v našom živote. Ku splynutiu s touto prekrásnou vše-Riekou.

Tak sme tu, sme v živote a prenikáme skutočnosťou krok po kroku, hodinu po hodine. Pohyb vonkajšieho sveta naráža na naše citlivé vnútro, necháva pracovať jemný prístroj organizmu na premene hrubých vibrácií na láskavé, srdečné vlny. A toto svetlo, preniká závojom prítomnosť a dopadá na Zem bielym snehom svetla a optimizmu.

V súčasnosti, príliv času je veľmi prudký, mesiac, akoby zvyšoval príťažlivosť ku hmotnej Zemi, prichádzajú stále nové a nové znamenia, aj v lete vtákov odrazu cítiť symbol príchodu zmeny a neobyčajných udalostí. Pojmy, ako ľudská šľachetnosť, vznešenosť, súcit, akoby sa vynárali z hĺbok vesmíru, rozprestierajú sa na nás. Vedú nás ku okrúhlemu stolu dávnej rovnosti. Hostina ducha? Spoločnosť druhov a priateľov, nastupuje na púť, karavána sa pohla a púšťou nesie dary pre spoločnosť vzájomnosti a pomoci.

Kde sa zídu skupiny ľudí nesúce právomoc lásky, spolu s kahancom krásy? Je miesto v čase, ktoré je priaznivé aktuálnym zmenám a Novému? Človek je spätý s prírodou, cez jeho telo vypovedá poklad skrytý v žiarivých hĺbkach Zeme, volajúc po zmene podmienok v nás. Ticho a cnosť – kdesi tu sa tvorí jemný vír, svetelný stĺp. V týchto zemepisných šírkach sa schádzajú veky. Tisícky rúk a životov najlepšími myšlienkami v minulosti zasiali pole pre neobyčajnú úrodu. A my v tichosti, sme prišli až na toto miesto. Spomínate si na pocit cestujúcich, stojacich po úmornej, dlhej ceste pred bránou vytúženého svätého Mesta? Citlivosť sa mieša s posvätnosťou, priateľ jemnejšie vníma priateľa, slávnostná chvíľa znie éterom. Tam, za bránou je  oddych, úľava a bezpečie pre  všetkých. A my, vnútorne uvoľnení, tichí, pokojní, pripravujeme sa na ranné otvorenie drahocenných dvier vo vnútri nás samých.

Nastali podmienky pre uvedenie ľudského srdca do života. V odľahlých sviežich tôňach našej krajiny pramene vydávajú svoje tajomstvá, prúdy sa sčítavajú a tvoria priezračný potok s riekou. Človek, čo drží v rukách tieto prúdy, súznie s podmienkami doby prácou pre Dobro a Svetlo. Vôňa jari v ňom sa rozširuje ovzduším, nové rastliny otvárajú svoje súkvetia. A pláň Zeme sa mení na pestrofarebné miesto.

V strede Európy sa pozdvihuje závoj. A Láskavé Ruky, držiac svojich pozemských priateľov pod pôvabnou ochranou a vedením, dvíhajú oponu pre poznanie lásky a krásy v živote. Šľachetní ľudia vychádzajú zo svojej tichej minulosti a dávajú svoje najlepšie myšlienky pre chrám planéty. Hrdinské duše pretavujú lúče slnka do každodenného života.

V nás v každom okamžiku nastáva táto chvíľa. Sme svedkami rozhodovania, prepracovávania nerovnováhy a naopak, necitlivosti k bytiu a hrmotu bubnov egoizmu a vlastníctva. Rozhodnutím, stavia sa v nás povestná hranica zmeny, či prechodu. Čierna, biela, napravo, vľavo, odpovedáme na letmé myšlienky,  hľadajúce v priestore odpoveď. Myslením sa skladá mozaika blízkej budúcnosti. Áno – nie, sú naším sprievodcom, uistením a jasnou formulou.

Otázkou je množstvo a kvalita. Prinášame svoj dar a množstvo sa pomaly mení na obsah. Čo rozhoduje pre smädného, pohár, či voda? Tak sa napĺňa púšť života životodarným obsahom. Jednotlivci nájdu seba v kresbe Ducha, vhĺbajú sa do vlastného vnútra, objavujú priezračné poklady Zeme a Vesmíru. A obohatení o neobyčajné poznanie, kedy všetko so všetkým súvisí, podajú svojim bratom pomocnú ruku a usmejú sa na svet.

Stred Európy je nezvyčajné miesto. Neopakovateľná atmosféra hôr, hebké listnaté lesy a ukryté malebné stráne. Niečo hlboké v ľuďoch. Akoby sa nositelia toho najlepšieho zišli pred slávnosťou vzájomnosti a súladu. To všetko pripomína pradávny čas. V hĺbke človeka vyviera horúci prameň pravdy. A tento vrúcny záprah, vezie ho vpred, i keď konečný cval sa skôr podobá na túžobné konečné utíšenie a láskavé pochopenie.

Ak sa niekto pozorne započúva do šumu života, uvedomí si šepot neodkladnosti chvíle. Každý svojim dielom, svojim srdcom, prekračuje medze súčasného človeka. Pod ľadom emotívnosti sveta, pôsobia tiché pramienky ľudí, ukrytých v obyčajnostiach života. V rodinách, v práci, v samote, ráta sa biele k bielemu, priezračné k priezračnému, kúsok po kúsku menia sa podmienky uskutočnenia. Tak sa súčet robí z myšlienok a kvalít obyvateľov. Preto rozhodujú najkrajšie dary pre ostatných.

Naše miesto sa nazýva srdce Zeme. Tu chodili za dávnych čias zasvätení, ešte pred vekmi dýchali atmosféru súladu hmoty, prírody a ducha. A tieto čiastočky vedomia zostali v znakoch miesta a po storočiach rozkvitajú v číre, inšpirujúce myšlienky. Niekto vyňal melódiu z éteru a zaspieval podmanivú pieseň, niekto si uvedomil svoju hodnotu v spoločenstve a vytvoril hru s tradičnými motívmi prírody, niekto spísal básne o jednotnom duchu, čo spája človeka so Zemou a Vesmírom. Boli ľudia, čo v prostom vnímaní kráčali v jednote s duchom zeme a krásou svojej jednoduchosti vnášali poklad do budúcej klenotnice nás všetkých, tejto aktuálnej doby.

Všetko má význam v kolektívnom duchu. Sily sa znásobujú a jedinečný jednotlivec, určuje kvalitu a krásu celku. Hodnota človeka sa mení jednoduchými skutkami v mikrokozme života. Veď kto z láskavého, Vyššieho Sveta by neodpovedal na hrdinskosť a čistotu myšlienky človeka, kto z nich by neposlal požehnanie a pomoc pre ľudí na Zemi? Takto sa spolu s Nimi povznášame každodenné záležitosti do krajov neobyčajnosti a lásky.

Toto miesto je kvetom, lotosom lásky. Ľudského, bezpodmienečného, zahrňujúceho celé spoločenstvo a hierarchiu bytia, liečivý dych pre planétu. Môžeme stáť pevnými nohami v objektívnom pojatí. Môžeme meniť skutočnosť kúzelným prútikom srdca. A skutky pomoci bez podmienok, zahrňujúce všetkých ostatných, stanú sa majákom jedinečnosti krásy človeka a Planéty.

Pre dary, ktoré nám ona odovzdala, pre jej náklonnosť k nám, pochopme veľkosť nás a nájdime seba v labyrintoch životov pre túto jedinečnú chvíľu. A spolu s jedinečným miestom, krajinou a podmienkami pripravenými pre obnovu dôvery v bytie, vykročme v sebe na svetlú horu porozumenia, vzájomnosti a lásky.

Predstavme si slnko, pomaly vychádzajúce v našej hrudi, ako jemne sa otvárajúci kvet lotosu. Rozvíja svoje lupienky, akoby z vnútra duše počúvajúc krásnu hudbu, jemné tóny chvejúce sa v srdci, v príjemnej melódii. Hudba hrá akoby zďaleka, avšak nám je neopakovateľne blízka, počujeme tóny nášho Domova, ako volanie, ako vítanie, bezvýhradné objatie. Kvet lotosu sa roztvára, až otvoriac sa, žiari jemnými žiarivými farbami, svietiac vnútorným slnkom, vrúcnym úsmevom, podobajúc sa na roztvorené dlane. Toto je slnko Lotosu Lásky, slnko Nehy a Pomoci, slnko spojenia s Vyššími duchovnými Hierarchiami. Svetlom, lúčom lotosu môžeme presvietiť svoje okolie, prítomné i budúce udalosti, nenásilne, hebko pohladíme priestor a krajinu vôkol.

Slnkom otvoreného srdca sa spájame s Vyššími svetmi. Poprosme o pomoc, pretože tieto Svety nám môžu pomáhať natoľko, nakoľko im to my dovolíme.

Nech nás otvorený lotos srdca sprevádza počas každej chvíle. Nech nás láska a ochrana Učiteľov sprevádza v týchto i budúcich dňoch.

 

Spôsobov, akým otvárať srdečnú čakru je mnoho, každý má svoju vynaliezavosť a predstavivosť ako ju otvoriť, spôsob je však jemný nenásilný, na hrudi cítiť teplo, hrejivý pocit otvárajúceho sa kvet, lotosu, ruže. Tento kotúč roztáčajme myšlienkami doprava ( pravotočivo, v smere hodinových ručičiek) z pohľadu od nás k nemu, či už vidíme čakru srdca ako rotujúci vertikálny kotúč, vír, vychádzajúci zo srdca, alebo horizontálny kotúč, kolmý na úroveň srdca. V tomto prípade roztáčame myšlienkami čakru doprava, pozerajúc sa na ňu zhora ( od Zdroja ). Tento princíp uplatňujme na ostatné energetické telá, uložené na čakrách, správna rotácia čakier je vždy doprava. Svet okolitých bežných myšlienok, svet opačných energíí, svet matrixu, jeho úmysly rotujú ľavotočivo, ako deštruktívna energia, vzhľadom na nás.

Anaháta (srdce) je čakrou stojacou v strede systému človeka, jej svetlom presvetľujme ostatné čakry, predstavujúc si svetlo, lúč Anaháty vchádzajúci do vnútra tejto čakry až na úroveň chrbtice (Ohnivé telo, prechádzajúce pozdĺž miechy temenom hlavy až k Počiatku ako Božská iskra ) a cez tento kanál chrbtice vystupujte alebo zostupujte jemne a veľmi opatrne z úrovne srdca, jeho lúčom na ostatné čakry. Venujte sa jemne každej čakre, čistite, posiľňujte, presvetľujte tmavé škvrny a farbite čakry správnou farbou: 1.malinovočervená, 2. čistá ružová (oranžová, je farba zašpineného informačného poľa 2 čakry), 3. sýta žltá, 4. zelená, 5. svetlo modrá, 6. tmavo modrá, 7. fialová. Správne farby čakier sú sýte a krásne. Čakry roztáčajte doprava pri pohľade od vás, alebo zhora. Vždy platí, presvetľujeme lúčom 4. čakry.

Ako je správne poznamenávané, je životu dôležité v tejto dobe venovať sa auto-regeneračným technikách, stav energetických tiel, stav aury ( to je len jedna časť energetických tiel – ich obal) sa významne a životne podieľa na ochrane celkového energeticko-fyzického systému ľudí. Pri práci s Anahátou, pri čistení svojho energetického systému je vhodné poprosiť o pomoc vyššie svety, svojho Sprievodcu, Učiteľa. On môže až na základe vašej prosby vstupovať a pomáhať vášmu energetickému systému. Spôsob čistenia, presvetľovania čakier sa postupne, pravidelne, stáva jednoduchším a rýchlejším, a naučíme sa, že prostá myšlienka, uvedomená v srdci, nás spojí s vyššími svetmi, s Učiteľom a presvetlí ostatné čakry, v krátkom okamihu. Jedná sa o to, aby sme postupným presvetľovaním, myšlienkami, krok po kroku upriamovali svoje vedomie a myšlienky na informačné polia zeme a vesmíru, energetickou úrovňou rovné Vyšším svetom, rovné energii Anaháty. Kvalita myšlienok rozhoduje, pokúsme sa vytvoriť postupne jednotný organizmus s Učiteľom ( s Vyššími svetmi), takto sa stanúc v spolupráci s Ním ( s Vyššími svetmi) čistiacou stanicou svojich energetických tiel, energetických tiel blízkych ľudí a energetických tiel planéty Zem.

Týmto spôsobom, ako aj jedným z najvýznamnejších záchranných možností, ide o nadviazanie energetickej spolupráce s Vyššími svetmi, konkrétne s bytosťou, nám najbližšou, s milovanou bytosťou veľmi podobného charakteru ako naša individualita, avšak na vyššej úrovni. Takto nadviažeme na dávno predpovedanú, starodávnu, dlho zabudnutú a popieranú niť, na líniu tvorenia, ochrany, spolupráce a bratstva. Svetlom, lúčom správne roztočenej Anaháty, možno presvetľovať udalosti, svoje okolie, prírodu, tvorivosť v tomto nepozná hraníc, každý je individuálny, každý cíti kde a ako pomáhať. Pri myšlienke o spolupráci, prosbe, dovolíme Vyšším svetom konať cez naše energetické telá. Vyššie svety, milované individuality, nemôžu energeticky pracovať v našom kontinuu, bez nášho zvolenia.

Lúče svetla Anaháty napomáhajú v dobe Apokalypsy v očistných procesoch na planéte Zem, prostredníctvom presvetlených ostatných čakier možno sa stať očistnou stanicou, v širokom energetickom spektre zemských a vesmírnych informačných polí, udržujúc vlastné telá v relatívnom zdraví a kondícii. Avšak rozhodujúce sú nezištný úmysel, čisté myšlienky a láska v srdci. Toto zaručuje energetické spojenie so správnymi rovinami, s úrovňami blízkymi srdcu a jeho kvalite, s milovanými a blízkymi bytosťami a individualitami. Dôležité je srdce, úmysel, kvalita a čistota myšlienok, upriamenie na Zdroj, Počiatok, Vyššie svety, postupne zjemňujúc svoje energetické telá, stanúc sa energeticky, pri spolupráci s milovanou bytosťou Učiteľa, štítom, útočiskom energií lásky a očisťovania v zemských podmienkach. Duch je neobyčajné sila, v spojení sa jeho sila znásobuje. To platí o spojení (energetickom), na báze spolupráce, podobných bytostí na zemi, alebo vo vesmíre. V osamelosti je oddelenie, v oddelení je strach nablízku. V spojení však je nablízku duchovné víťazstvo. Prenášajúc srdce na planétu Zem, v spojení s domovom, strach a smrť neexistuje. V skutočnosti popri strachu rovnocenne existuje duchovné víťazstvo, odvaha a šťastie.

Prajem všetkým mnoho odvahy, lásky v srdci a šťastie. Šťastie praje odvážnym, milí moji.