You are currently browsing the category archive for the ‘Sny a videnia’ category.

Na úpätí Svätých hôr, je zhromaždené veľké vojsko, biele ako sneh, zbroj rytierov je zdobená jasným slnkom a ich odhodlanie a oddanosť je vyňatá z Mysle čistej ako krištáľové jazero, naplnenej túžbou po slávnych skutkoch hrdinstva a evolúcie. Neublíži im žiadne zlo, pretože Biele Bratstvo im dalo svoje Slovo a priazeň Lásky im dodala prekrásne krídla.

Zišli Bieli Bratia z hôr, ochraňovať ubolenú StredoZem. Úpätie hôr sa transformuje na slávne bojisko v údolí. A na vejúcich zástavách sú jemnou rukou vyšité posvätné slová: „Nová Zem.“

A tichý človek, biely ako neha Nebies, vôjde do života Zeme. O malú chvíľu, beštia mu kňučí pri nohách a šialení vládcovia sa vrhajú do priepastí, pretože neznesú pohľad na jeho jasnú pokojnú tvár. Prosím, vedzte toto, víťazstvo polnočného kráľa je biednou ilúziou, hoci aj Mára napäl všetky svoje sily. Sväté vojsko jedným hlasom volá: „My sme Tu.“ A toto samotné slovo tvorí zázrak, hneď sa usmievajú ľudia v mestách, lebo cítia, že sa blíži nový čas.

Vo svätej chvíli sa už krížia meče. A Beštia vetrí vo vzduchu svoj blízky koniec.

Všetky evolučné roviny sa spájajú do jedného celku. Prírodné svety, bytosti živlov, bytosti jemných svetov sa družia na záverečný zápas. Evolúcia je predo dvermi, nič nemôže zastaviť jej cestu. Čo bolo predurčené, sa splní.

A človek je tu, šťastný, že tu môže byť, držať s rukou sväté Ja, strážiť a ochraňovať posvätný kraj Zeme. Chrám človeka je nanovo stavaný, Biela Zem zvíťazí !

S priateľmi sa venovali archeologickým prácam, robili vykopávky, sem tam vykopali čriepky ako pozostatky starodávnej civilizácie. Po chvíli hľadania však narazili na niečo väčšie, bol to jeden väčší predmet a dva malé, v prítmí hlbiny bolo ťažko rozoznať obrysy a farbu, pracovali väčšinou končekmi prstov a ich hmatom. Pokúsili sa obnažiť predmety z objatia hliny, čo sa napokon podarilo a po chvíli úsilia ich ruky vyniesli na denné svetlo. Stíchli úžasom, lebo to, čo vykopali a oprášili od nánosu hliny boli tri kamene. Jeden väčší, podlhovastý ako dve dlane, ostatné dva menšie, zmestili sa asi do priehlbiny dlane. Postupne ich čistili, ofukovali, utierali, keď odrazu, akoby s dotykom ľudskej energie a ľudskej podstaty, všetky tri kamene začali svetielkovať, akoby ožívať najprv tlmeným, potom jasnejším a nakoniec svietili jasným svetlom. Kamene žili, boli to živé bytosti, oni pociťovali, že žiaria z nich prekrásne a nezávislé kozmické energie, dotýkajúce sa celého tela, vrátane fyzického, žiarili celým spektrom človeka, spôsobujúc uvoľnenie, pokoj, mier na ich energetikách. Dva malé kamene žiarili hlbokou modrou farbou, pulzujúc a prelínajúc sa do tyrkysovej a svetlo zelenej, zahrňujúc v sebe prechody medzi týmito farbami v hlbokých tmavých odtieňoch podobných farieb. Veľký kameň však vzbudil úžas – v rukách zdvihnutých ku svetlu dňa začal pulzovať dúhovým svetlom, vyžaroval farby v dúhovom spektre, presne v poradí dúhy – farby mierne pulzovali v jase, zachovávajúc však svetlo, akoby boli zjednotené z tepom ľudského srdca. Bol to živý kameň, oživený srdcom človeka.

Tu prišli tri vízie.

Pozreli sa do kameňa, snažiac sa preskúmať žiarivé farby, priložiac si kameň bližšie k očiam, položiac kameň ku slnku, vtom sa kameň akoby rozplynul a vnútorným zrakom uvideli nádhernú krajinu, zaplavenú slnkom, zelené lesy sa rozprestierali až k horizontu, v diaľke sa týčili vysoké pahorky, vôňa stromov a kvetov sa rozplývala priestorom a napĺňala pozorovateľov neopakovateľným pocitom náležitosti a blízkosti s touto krajinou. V tom mysľou prebehlo jediné slovo a uvedomenie – Krása. Toto bol pocit nadpozemskej Krásy, prebývajúcej vo Vesmíre, ako radosť tvorenia, radosť spolupatričnosti, rozvoja, slobody a nevinnosti. Prvý obraz bol zobrazením a precítením Krásy Života.

Po chvíli sa obraz rozplynul a objavil sa druhý obraz. Pred vnútorným zrakom sa objavili zástupy žien, dcér, matiek, starých matiek. Boli to množstvá žien, rozostavaných nepravidelne, stáli do diaľky, až kam oko dovidí. Celý obraz však bol prekrytý pocitom obrovského, neznesiteľného žiaľu, žiaľu nad strateným životom, nad stratou svojich blízkych. Bol to obraz vyvolaný zúfalstvom všetkých vojen, konfliktov, násilí, strádaní, strát, ktoré skúsili ženy – matky. Tento pocit sa nedal s ničím, čo doteraz cítili porovnať. Bol to neznesiteľný žiaľ, podlamujúci kolená, bol to súčet všetkých bolestí, bolestí nad stratou svojich detí, svojich synov, dcér, mužov. Duša sa trhala bolesťou, slzy tiekli a pocit veľkej sunáležitosti a súcitu bolo jediné, čo mohlo pozorovateľov zachrániť. Bolo to neznesiteľné, bolesť prenikala celým telom. Po chvíli však, bol Kameň milosrdný a nenechal pozorovateľov v tomto obrovskom utrpení. Obraz sa rozplynul a ich srdce porozumelo, že druhý obraz bol vyobrazením Žiaľu Matiek.

Naostatok sa objavil tretí obraz. Zástup matiek, dcér a starých matiek zostal. Tu však kameň zaplavil pozorovateľa neopakovateľným citom, obrovskou láskou vychádzajúcou zo sŕdc žien, vše – zahrňujúcu ochranu, hlboké objatie, vrúcny dotyk, pokoj a mier, slzy nehy a zodpovednosti za život, všeobjímajúcu lásku ženského srdca. Bol to súhrn všetkej lásky žien ku životu, ku jeho prejavom, ako ochranný princíp, záchrana života, ako útočište životných síl, ako súhrn nekonečnej Krásy,  bezmedzného Žiaľu a všeobjímajúcej Lásky. Pocit bol natoľko silný, že pozorovatelia nemohli udržať slzy. Ich hrude sa vo vzlykoch nadvihli, roztvorili sa a obrovské svetlo zaplavilo ich bytosť. Pocítili nekonečnú pokoru a lásku k životu, nekonečnú krásu a ochranu. Bola to Láska Matky. Pocítili pravú tvár života, pocítili ozajstnú kvalitu svetla ako nekonečného starostlivého, láskavého a ochranného princípu.

Po chvíli sa obraz rozplynul, avšak v pozorovateľoch zostávali nezmazateľné stopy po obrazoch, ktoré im priniesol Kameň. Nepamätali si, koľko tam stáli, zamyslení, premietajúc a preciťujúc celou bytosťou posolstvo videní, sprostredkované kameňom. Precitli z úvah až pred západom slnka, s opaterou, uvedomiac si, že nemajú právo zadržovať Kameň ďalej vo svojich rukách, vložili všetky kamene späť do hĺbky a zakryli ich hlinou, odovzdajúc späť zemi to, čo im na chvíľu zverila.

Tu sen skončil. Odvtedy sa z nich stali iní ľudia.

Žili v peknom veľmi starom dome, v gotickom štýle, so záhradou, energetické vibrácie boli príjemné a pokojné, normálne pracovali, riešili medziľudské vzťahy, mihli sa rodičia, priatelia, riešili vlastníctvo vecí, moje, nie moje, starali sa o záhradku, snažili sa aby bola pekná, čistá a úhľadná.

V dome, akoby mimo hlavných udalostí a nite sna, bolo spolu asi 7 lodiek, drevených kanoe, nevýrazné, akoby vystavené v múzeu, snáď dekorácia. Boli však veľmi staré a išla z nich zemská energia, stará dobrá zemská energia, akoby vychádzajúca z rituálov starých prírodných národov. Na jednej z nich, na najstaršej už vráskavej, popraskanej, ktorá vyžarovala ako matka Zem, bol na prove znak, podobal sa na egyptský znak „horovo oko“, avšak tento znak bol trošku iný, ako v dnešnej podobe, vyjadroval súhrnný a láskavý záznam, bolo to akoby písmo, avšak ani nie obrázkové, nie typické písmo, oko znázorňovalo planétu, vo všeobecnosti vlnovky nad okom vyjadrovalo akýsi pohyb, dynamiku, pád. Znak mal v sebe informáciu okrem planéty, vlnovky ako kométu s chvostom, ohnivý kameň, avšak, celkovo tento znak vyjadroval obrovské uvoľnenie, upokojenie a harmóniu. Bol v ňom istý náznak nevyhnutnosti a veľkého milosrdenstva voči ľuďom.

Počas normálnych dní, kedy pracovali, vedeli o tomto znaku, rozumeli a chápali, skôr v podvedomí, že sa jedná o predpoveď. Žili bežným životom, ako opísané hore, keď vtom, jeden deň pri prechádzaní sa po ulici, spolu s priateľmi spozorovali kométu, ktorá sa objavila jasne na oblohe nad nimi. Bola voľným okom viditeľná so žiarivým chvostom za sebou, spolu s chvostom o veľkosti asi ako slnko, bolo to večer, už bolo prítmie. Kométa bola ohromujúca, vo vedomí ju vnímali ako zjavenie krásy, akoby fyzické prejavenie niečoho nadpozemského, nového a konštruktívneho. V okamžiku sa im s vedomím spojila táto kométa so znakom na kanoe v ich dome.

Z kométy sa oddelil horiaci, veľký ohnivý kameň a začal padať na zem, smerom k ich regiónu, či mestu. V záblesku vedomia zakričali na priateľov, aby sa schovali do pivníc, aby spoločne nezachytili fyzickým telom tlakovú vlnu pri dopade tohto veľkého kameňa. Nejednalo však o strach z horiaceho kameňa, o apokalyptický strach z fyzickej smrti, ale o poznanie nevyhnutného deja, procesu, ktorým je treba tu na zemi prejsť, súvisiaci s procesom zmeny, niečo ako nutnosť, jasný dôsledok všetkých aktivít, myšlienok vo Vesmíre predtým, nevyhnutnosť tejto doby. Snahou schovať sa, snažili sa zmierniť a ochrániť priateľov od následkov toho nevyhnutného deja.

Nestihli však pribehnúť k domom a ukryť sa pred vlnou a „vlna“ vzniknutá pádom ohnivého kameňa z kométy ich zastihla na ulici, pocítili obrovské napätie energie v tele, telo sa naplo, vystrelo v napätí, sprevádzané veľkým zábleskom  svetla vo vedomí a v celom fyzickom tele, počnúc žltým až do bieleho jasného spektra, všetko spolu: svetlo s napätím  v tele.

Následne pokoj, a nič.

Precitli v ich dome, akoby ich prebudil ich teraz 13 ročný syn, chápali, že on precitol prvý, vnímal, prirodzene sa pohyboval a konal v tomto „novom“ prebudení. Mali „rovnaké“ fyzické telá, nevnímali zmenu. Cez sklenenú vitráž vysokej strechy domu videli, že je šero, ihneď ich napadla súvislosť s dávnou predpoveďou o 3 dňovej tme, ale nepripisovali som tomu veľkú dôležitosť. To šero však pôsobilo veľmi upokojujúco, presne ako po veľkej búrke, veľký pokoj a kľud. Bolo ešte cítiť rozochvený vzduch, akoby sa ešte dokončovalo chvenie tiel rastlín, vecí, ľudí, ale už bol pokoj, už bolo za tým.

Spomenuli si a cítili, že ich syn bol v tomto stave akoby doma, vedeli, že boli spolu pre tento okamžik. Oni boli tiež v tomto stave doma, avšak bola v nich v pozadí jemná energia nového, vyplývajúca z  chvenia organizmu, postupne upokojujúc sa. Bolo to jemné, ako náznak.

Atmosféra bola pokojná, všade bol kľud a vyrovnanie ako po veľkej búrke. Spomenuli si na šero, že vlastne je tma, hoci všetko videli vnútorným zrakom, chýbalo im jasné svetlo. Akonáhle si na toto spomenuli, na gotickom, vitrážou zdobenom strope haly sa rozsvietila lampa, postupne sa pomaly rozsvecovali ďalšie. Uvedomili si, že tento nový stav, nové prebudenie a uvedomenie znamená ovládanie, tvorenie myšlienkou, na čo človek pomyslí, to sa stane. Bolo to veľmi príjemné poznanie.

V tom okamihu ich syn začal hrať na harmóniu, či organe na bočnej strane tejto veľkej haly krásnu melódiu a s melódiou sa rozsvecovali ďalšie a ďalšie lampy, vedúc do veľkého rozjasnenia, akoby sa rozjasnil priestor a steny vyžarovali príjemné, jasné svetlo. Odvtedy bolo v hale jasné svetlo ako počas slnečného dňa.

Zážitok s horiacim kameňom a napätím svetla v nich pretrvával, pamätali si ho, zostával v nich ako zážitok premeny, pamätali si všetko zo života pred touto udalosťou. Navyše, vedeli presne zmysel ich činov predtým, prečo bolo treba urobiť to, či ono; prečo bolo treba napracovať to, či ono; prekonať to, či ono.Vedeli, že čo robili predtým a čo sa stalo bolo nevyhnutné, pociťovali veľkú starostlivosť o nich, veľké milosrdenstvo a lásku. Boli z hĺbky srdca vďační životu za ochranu, za to, že žijú, že cítia kľud a uvoľnenie.

Spomenuli si na kanoe so znakom, pripomenuli všetkým, že niekde v dome musí byť a na ňom znak horovho oka, bolo to predsa v ich dome, ešte pred touto veľkou udalosťou.Áno, našli  ho, stálo tam neporušené a na ňom bol ten istý pôvodný znak. Teraz však tomuto znaku úplne rozumeli. Ten znak znamenal: Jedna Planéta – Jedno Svetlo – jedna Harmónia.

Vedeli, že prekonali niečo dobré, nevyhnutné, znamenalo to nový začiatok, veľké uvoľnenie a nová budúcnosť. Vedeli však, že týmto zážitkom neprešli násilím, cítili, že sa zúčastnili tejto udalosti s plným súhlasom ich duší. Vnímali, že ich čaká veľa práce, začali pociťovať nové úlohy, výzvy, začali prichádzať nové myšlienky.

Tu sen skončil.