Sen o Kameni

S priateľmi sa venovali archeologickým prácam, robili vykopávky, sem tam vykopali čriepky ako pozostatky starodávnej civilizácie. Po chvíli hľadania však narazili na niečo väčšie, bol to jeden väčší predmet a dva malé, v prítmí hlbiny bolo ťažko rozoznať obrysy a farbu, pracovali väčšinou končekmi prstov a ich hmatom. Pokúsili sa obnažiť predmety z objatia hliny, čo sa napokon podarilo a po chvíli úsilia ich ruky vyniesli na denné svetlo. Stíchli úžasom, lebo to, čo vykopali a oprášili od nánosu hliny boli tri kamene. Jeden väčší, podlhovastý ako dve dlane, ostatné dva menšie, zmestili sa asi do priehlbiny dlane. Postupne ich čistili, ofukovali, utierali, keď odrazu, akoby s dotykom ľudskej energie a ľudskej podstaty, všetky tri kamene začali svetielkovať, akoby ožívať najprv tlmeným, potom jasnejším a nakoniec svietili jasným svetlom. Kamene žili, boli to živé bytosti, oni pociťovali, že žiaria z nich prekrásne a nezávislé kozmické energie, dotýkajúce sa celého tela, vrátane fyzického, žiarili celým spektrom človeka, spôsobujúc uvoľnenie, pokoj, mier na ich energetikách. Dva malé kamene žiarili hlbokou modrou farbou, pulzujúc a prelínajúc sa do tyrkysovej a svetlo zelenej, zahrňujúc v sebe prechody medzi týmito farbami v hlbokých tmavých odtieňoch podobných farieb. Veľký kameň však vzbudil úžas – v rukách zdvihnutých ku svetlu dňa začal pulzovať dúhovým svetlom, vyžaroval farby v dúhovom spektre, presne v poradí dúhy – farby mierne pulzovali v jase, zachovávajúc však svetlo, akoby boli zjednotené z tepom ľudského srdca. Bol to živý kameň, oživený srdcom človeka.

Tu prišli tri vízie.

Pozreli sa do kameňa, snažiac sa preskúmať žiarivé farby, priložiac si kameň bližšie k očiam, položiac kameň ku slnku, vtom sa kameň akoby rozplynul a vnútorným zrakom uvideli nádhernú krajinu, zaplavenú slnkom, zelené lesy sa rozprestierali až k horizontu, v diaľke sa týčili vysoké pahorky, vôňa stromov a kvetov sa rozplývala priestorom a napĺňala pozorovateľov neopakovateľným pocitom náležitosti a blízkosti s touto krajinou. V tom mysľou prebehlo jediné slovo a uvedomenie – Krása. Toto bol pocit nadpozemskej Krásy, prebývajúcej vo Vesmíre, ako radosť tvorenia, radosť spolupatričnosti, rozvoja, slobody a nevinnosti. Prvý obraz bol zobrazením a precítením Krásy Života.

Po chvíli sa obraz rozplynul a objavil sa druhý obraz. Pred vnútorným zrakom sa objavili zástupy žien, dcér, matiek, starých matiek. Boli to množstvá žien, rozostavaných nepravidelne, stáli do diaľky, až kam oko dovidí. Celý obraz však bol prekrytý pocitom obrovského, neznesiteľného žiaľu, žiaľu nad strateným životom, nad stratou svojich blízkych. Bol to obraz vyvolaný zúfalstvom všetkých vojen, konfliktov, násilí, strádaní, strát, ktoré skúsili ženy – matky. Tento pocit sa nedal s ničím, čo doteraz cítili porovnať. Bol to neznesiteľný žiaľ, podlamujúci kolená, bol to súčet všetkých bolestí, bolestí nad stratou svojich detí, svojich synov, dcér, mužov. Duša sa trhala bolesťou, slzy tiekli a pocit veľkej sunáležitosti a súcitu bolo jediné, čo mohlo pozorovateľov zachrániť. Bolo to neznesiteľné, bolesť prenikala celým telom. Po chvíli však, bol Kameň milosrdný a nenechal pozorovateľov v tomto obrovskom utrpení. Obraz sa rozplynul a ich srdce porozumelo, že druhý obraz bol vyobrazením Žiaľu Matiek.

Naostatok sa objavil tretí obraz. Zástup matiek, dcér a starých matiek zostal. Tu však kameň zaplavil pozorovateľa neopakovateľným citom, obrovskou láskou vychádzajúcou zo sŕdc žien, vše – zahrňujúcu ochranu, hlboké objatie, vrúcny dotyk, pokoj a mier, slzy nehy a zodpovednosti za život, všeobjímajúcu lásku ženského srdca. Bol to súhrn všetkej lásky žien ku životu, ku jeho prejavom, ako ochranný princíp, záchrana života, ako útočište životných síl, ako súhrn nekonečnej Krásy,  bezmedzného Žiaľu a všeobjímajúcej Lásky. Pocit bol natoľko silný, že pozorovatelia nemohli udržať slzy. Ich hrude sa vo vzlykoch nadvihli, roztvorili sa a obrovské svetlo zaplavilo ich bytosť. Pocítili nekonečnú pokoru a lásku k životu, nekonečnú krásu a ochranu. Bola to Láska Matky. Pocítili pravú tvár života, pocítili ozajstnú kvalitu svetla ako nekonečného starostlivého, láskavého a ochranného princípu.

Po chvíli sa obraz rozplynul, avšak v pozorovateľoch zostávali nezmazateľné stopy po obrazoch, ktoré im priniesol Kameň. Nepamätali si, koľko tam stáli, zamyslení, premietajúc a preciťujúc celou bytosťou posolstvo videní, sprostredkované kameňom. Precitli z úvah až pred západom slnka, s opaterou, uvedomiac si, že nemajú právo zadržovať Kameň ďalej vo svojich rukách, vložili všetky kamene späť do hĺbky a zakryli ich hlinou, odovzdajúc späť zemi to, čo im na chvíľu zverila.

Tu sen skončil. Odvtedy sa z nich stali iní ľudia.