– Rozhodol som sa, že predsa pôjdem.
– Nádhera milovaný. Krása je v slobodnom pohybe a v túžbe vrátiť sa do Domova.
– Budeš mi dávať znamenia?
– Znamením bude pohyb v tvojom vnútri. Ak odbočíš, budeme spolu vnímať nepokoj, ak uhneš, pocítime bolesť vo vnútri. Kde je pokoj a krása, tam budeme prebývať spolu.
– Stretnem ťa v tom svete?
– Uvidíš nás spolu v prejavoch Prírody
– Ako ťa rozoznám od hospodárov zeme?
– Zjavím sa len ako pocit lásky v tvojom živote. Môžem sa ťa dotknúť len v tichu tvojho srdca. Tam môžeme spolu vyletieť do krásy Stvorenia. Nikdy sa nestretneme vo vonkajšom symbole …. pretože znamení na polí budú stovky. Ani jeden však nebude náš a od nás ….
– Môžem ťa hľadať v práci a v mojich myšlienkach?
– Ak budú tvoje ruky hniesť hlinu s vedomím blaha pre všetkých, hľadaj nás v myšlienke krásy, ktorá tú hlinu ožije. Pretože nič tak neožíva hmotu, ako duch človeka, naplnený láskou ku tvoreniu.
– Ako sa mám postaviť k nepriateľom?
– Pre pocestného sú nevyhnutné cesty, ktoré sa krížia. Prechádzaj krížnymi cestami tak, aby si nezanechal dlh. Skôr vracaj plným priehrštím, ako ber. Sú však mnohí, ktorí neustále berú. Ich bytosť je ako bezodná studňa, ktorá sa v obave pred ďalším dňom napĺňa zamútenou vodou. Ale nik ešte nezatúžil piť z tejto nádoby. Avšak …. možno v najväčších hlbinách tejto studne znie zurkot jemného bezmedzného prameňa Zeme, ktorý v ušiach samotnej studne znie ako škrekot škriepiacich sa vtákov….  Nech nepriateľ započuje v tebe ozvenu tohto prameňa a vytuší v nich svoju budúcnosť, ako volanie po mieri, súcite a láske. Pretože tušenie privádza do domu šťastia vlastnej múdrosti skôr, ako výzva po neprajnosti, nepriateľstve a oddeľovaní.
– Ako mám na ceste oddychovať a schovať sa pred búrkou?
– Nie je možné sa schovať, strecha domu ochraňuje len telo pred rozbúrenými živlami. To, čo navždy žije v Tebe v Jednote s bytím však lieta slobodne so živlami, búrlivo sa vznáša s oblakmi  a v čase pokoja odpočíva s tíšinách tela matky Zeme. Vždy sa spýtaj, mám čo schovávať, keď celá Zeme je naša?
– Ako často strácam oheň duše ….
– To si len odišiel zbierať brvná pre veľkú Pochodeň. Nie je možné zmeniť smer nadšenej duše, ktorá vidí pred sebou Vznešený obraz a je predchnutá krásou Stvorenia. Hoci nesmejúc sa každý deň, potichu v práci stúpa na svätú Horu. Čas je zložený z dní a nocí, vdych nasleduje výdych. Takto sa vízia Boha strieda s predzvesťou noci, aby sa blahodarné živiny, ktoré prijala rastlina počas dňa, dostali i k najjemnejším koreňom. Ako môže zem prijať plody leta, živiny tiel rastlín, keď odoberieme obdobiam zimu a zdanlivo neaktívny čas nazveme bezmyšlienkovitým smútkom? A zatiaľ v hlbinách zeme drieme oheň, prepaľuje nepotrebné vlásočnice, napĺňa teplom a živinami podzemné úložiská. Z nich na jar vyrastie nová byľ. Vnútorný oheň má nekonečne veľa podôb a po chladnej noci, v predpovedanom čase, sa plameň prejaví slnkom nového dňa . Oheň a túžba však zostávajú večne v tichom a mieru plnom rozjímaní.