Uskutočnenie krásy

Trošku na odľahčenie o zložitých ezoterických náukách a komplikovaných pojmoch a nekonečných dimenziách …

… Stretol som Pragénia, sedel ako obrovská Bytosť pred svojimi žiakmi a prehováral k nim o formule  stvorenia v už zabudnutom jazyku Ti-ka. Sadol som Mu do obrovského Ucha, načúval som Mu a hral som jemnú a smutnú pieseň, uspávanku dávnej Stvoriteľky, ale nakoniec som pocítil k Nemu veľký súcit, obrovský a stíchol som. Potom som vyletel do 12. vesmíru, tam som tiež hovoril s priateľskými Veľkými bytosťami, niekde som však videl ich závoje so škvrnami a pri pohľade na mňa menili farbu a ich tvár sa stiahla ako obrovské vesmírne Ulitníky, sama do seba, potom som prešiel do 23. vesmíru, tam som videl nádherné Stvorenia, ktoré len pohľadom tvorili rieky Planét, z ich očí prýštili Galaxie, potom som videl 33. vesmír a v ňom Bytosti s menami, ktoré zneli ako búrka a smršť, ich ruky napínali tetivy obrovských vesmírnych lukov a mierili na vesmíry v iných dimenziách, hovoril som s nimi v jazyku Ahya-h, čo je jazyk sladkých dávnych svetov, ale len mlčali a upierali svoje Zraky na tetivy a Vesmíry pod nimi. Potom som prešiel do 75. Vesmíru, cestou som míňal rozpadajúce sa svety, umierajúce vesmíry v čudesných tlmených farbách a videl som najkrajšie vesmíry, ktoré kvitli ako najpôvabnejší jarný sad s kvetmi nepoznaných farieb, unášajúcimi bytosť do vytrženia. Uvidel som však, že moja cesta nemá konca.

Vtedy sa pred mnou objavili tri obrovské prekrásne vznešené Ženy. Volali sa Nové Doby a každá mi dvorila sladkým hlasom. Jedna mi sľúbila najväčšie vnútorné možnosti, sily čo predčia svet v poznaní, druhá mi sľúbila najvyššie vytrženie, extázu Boha v Jeho Najvyššom Pojatí, splynutie s Jeho Podstatou a nekonečnú šírku Vedomia, tretia mi ponúkla najjemnejšiu podstatu, schopnosť tvoriť neobmedzené vesmíry, byť pravou Rukou Stvoriteľa všetkých Stvoriteľov a do jednej hlásky vložiť celé svety.

Ja som sa však otočil, vrátil som sa domov a sadol som si pod čerešňu v záhrade. A vánok sa mi chvíľu roztopašne smial, potom úctivo stíchol, lebo videl, že ma to môže vyrušiť. A ja som tam sedel. Bol som sám so sebou, nezávislý, vietor sa ihral s mojimi vlasmi, vôňa záhrady hladila moje myšlienky, ktoré sa pomaly upokojili a stíchli. Utíchli, ako utícha hladina večerného jazera, rozplynúc sa v nekonečnosti večernej oblohy.

A halúzka stromu sa nebadane pohla, steblo trávy sa pôvabne nahlo pod poryvom vánku a v diaľke sa smiali akýsi ľudia …  a ten Svet vytryskol z môjho srdca …