Pdf verzia článku: Na prahu nového sveta – časť II – Zápisky z denníka

Niekoľko rád na cestu.

Zopár rád.pdf

Vždy sa mi lepšie písalo pre niekoho … keď som písal básničku, tak pre konkrétnu osobu to išlo ľahúčko ako po masle. S piesňou to isté, keď som si predstavil auditórium, skupinu ľudí, pre ktorých pieseň má byť napísaná, tak to išlo samé od seba, prišiel celý koncert.

Prišiel som na to tajomstvo. Toto tajomstvo sa volá dávanie. Keď dávame konkrétnemu človeku, či bytosti, naše vnímanie sa zostrí. Ak je v nás bezpodmienečné „jadro“, tá láskavá studnica, ktorá nikdy nevyschne a nemusíme si toho byť vedomí, nesieme si to z večnosti, potom dávanie je pre nás rozkošou, je počiatkom extázy, závanom nekonečnosti, dotykom Pravdy.

Dávanie je Matkou Vesmíru. A my sme jej deti, ktoré načierajú z jej nekonečných darov, nachádzajúci v úlomkoch Jej veľkého Dávania, naplnenie.

To, po čom naozaj, naozaj túži duša, je naplnenie. Duša pozná zázraky ukryté na krídlach éteru, skrývajúce sa v atómoch priestoru vôkol nás. Je to tajomstvo bezodnej studničky. Dáš bez očakávania vrátenia daru a tvoja voda sa doplní čerstvým pramienkom z nekonečnej siete, či žíl, svetových vôd. Dávanie je pre studničku extáza radosti a šťastia. Dávanie je pre obsypanú jabloň vytrženie a spokojnosť.

Tento kolobeh je večný – dávame, pokojní a čistí a zároveň dostávame … Avšak i toto je stupienok ku ďalšiemu uvedomeniu. Nakoniec zostane len existencia dávania, samotná existencia bezpodmienečného dávania a prijímania životodarnej energie, ako slnko, či kvet. Vstúpime do inej existencie, je to ako slovo „byť“ a „jestvovať“, avšak stratí sa to strašidelné „prázdno“, ktoré je do posledného kúska vyplnené životodarným princípom, pulzujúcim prekrásnym životom … Avšak i tieto slová nevystihujú samotné naplnenie … pretože jeden atribút zahrňuje v naplnení i svoj protiklad, preto pulzuje i nepulzuje, teplo i zima … i tieto slová však nevystihnú vyjadrenie naplnenia, lebo naznačujú rozdvojenie.

Čo však môže vystihnúť naplnenie, je existencia krásy a lásky. Každá ľudská duša naozaj a naozaj túži po naplnení v existencii krásy a lásky ako jediné, ktoré prinášajú impulz, smerovanie pre všetky ostatné duše, ku konečnému naplneniu, prináša vďačnosť a nadchnutie sa dielom Prapočiatku. Pretože duša popri svojom naplnení si nepraje nič iného, len aby podobné naplnenie bolo dopriate všetkým ostatným dušiam. Súcit preto určí našu najjemnejšiu hranicu. Bez ostatných duší nemá úplnosť v našom šťastí význam. Preto azda: existencia v kráse, láske a súcite … všetko ostatné je prejavom tejto nádhernej naplnenej čaše človeka.

Avšak láska, ako najhlbší život vie, ako sa prejaviť. Niekedy prehovorí, niekedy zostane nemá, niekde pohladí, niekde ťukne palicou po čele. Láska je len láskou.  Láska je existencia, vyplňujúca priestor. Je vyplnením sveta.

Preto sa napĺňajme v nej, a nikdy nezostaneme sami a nezostaneme prázdni.

Keď sedíme na povale a je tam tma, tak sa snažíme otvoriť strešné okno. A v tom lúči ( závisí od stupňa otvorenia) je vidieť veľký kontrast svetla i tmy a tak isto je vidieť zrnká prachu, ktoré sa pohybujú v tisícoch v lúči svetla. Aj „práca na sebe“ by sa mala podobať na otvorenie okna o vystavenie seba lúčom slnka. Mnohokrát, neotvoríme okno, s obavou aby nás neoslepilo svetlo a snažíme sa získať vedomosti o udalostiach a procesoch prebiehajúcich vôkol a vo vnútri nás prijímajúc poznanie šera, či tmy, považujúc ho za svetlo. Stále hľadáme čosi, čo je vonkajšie a premenlivé, čo vplýva na každého ináč, čo je dočasné. Keď sa nám však podarí uvidieť svetlo prechádzajúce už len štrbinkou pootvoreného okna, pocítime odrazu rozdiel medzi šerom a lúčom svetla. Teda proces „hľadania“ má byť opačný, najprv sa usilovať otvoriť okno, dvere, nechať sa zmáčať lúčom slnka, učiť sa vnímať túto esenciu, tento princíp, ktorý naplňuje všetky veci a neveci, ktorý osvetľuje priestor ľudskej povahy teplým a jasným svetlom. Čiže jeden z cieľov nie je najprv vedieť a poznať hlavou, ale najprv byť, postaviť katedrálu krásy v sebe, potom príde ostatné poznanie, prirodzene a samo. Udalosti sú otvorené a nič nie je zatajené. Čo si človek praje, to sa dozvie. Celá klenotnica Prírody je mu otvorená. Najprv však sa stať … byť tým všeobjímajúcim srdcom a potom príde poznanie.

Celý článok v záhlaví hlavnej stránky.

Svet lásky je veľmi blízko.pdf

Áno, my sa tam skutočne nachádzame… S určitosťou,  sa nachádzame na prahu vznešeného Sveta, so zmenou vibrácií a úplnou zmenou kvality života na Planéte Zem.  Všetky plány, budúcnosti, žijú vo Vesmíre a hľadajú spriaznené prístroje mysle a sŕdc, schopné previesť impulzy do okolitej reality.

Žijeme krásne a na tenkej nitke, ako povrazolezec na lane natiahnutom medzi dvoma vrchmi. Nepozerajme dolu, hrozí závrat, nepozerajme hore, hrozí, že nestúpime s ďalším krokom na lano.

Všetko závisí od náhľadu na skutočnosť, realitu budúcna tvoríme mysľou a srdcom, pri prevádzaní prislúchajúcich a pre nás súhlasných energií zo spriaznených informačných polí. Realitu budúcnosti tvoríme ďalším a ďalším krokom po lane fyzického života s úchvatnou rovnováhou a pokojom lezca.

Učenia Východu vtedy radia na otázku: „Ako prejsť životom?“, – „Rýchlo, opatrne a krásne“…-

Zmysel má zdokonaľovanie, nadľahčenie, umenie Svetla vo všetkých oblastiach života.

Umenie života a cností. Kto pôjde touto šľachetnou, nádhernou cestou ?

Domov dôjdu tí z nás, ktorí, so sebou prinesú najmenší náklad. Biela Vzducholoď, ľahká ako pierko, stúpa nahor, ku Oblakom novej Zeme.

Trošku na odľahčenie o zložitých ezoterických náukách a komplikovaných pojmoch a nekonečných dimenziách …

… Stretol som Pragénia, sedel ako obrovská Bytosť pred svojimi žiakmi a prehováral k nim o formule  stvorenia v už zabudnutom jazyku Ti-ka. Sadol som Mu do obrovského Ucha, načúval som Mu a hral som jemnú a smutnú pieseň, uspávanku dávnej Stvoriteľky, ale nakoniec som pocítil k Nemu veľký súcit, obrovský a stíchol som. Potom som vyletel do 12. vesmíru, tam som tiež hovoril s priateľskými Veľkými bytosťami, niekde som však videl ich závoje so škvrnami a pri pohľade na mňa menili farbu a ich tvár sa stiahla ako obrovské vesmírne Ulitníky, sama do seba, potom som prešiel do 23. vesmíru, tam som videl nádherné Stvorenia, ktoré len pohľadom tvorili rieky Planét, z ich očí prýštili Galaxie, potom som videl 33. vesmír a v ňom Bytosti s menami, ktoré zneli ako búrka a smršť, ich ruky napínali tetivy obrovských vesmírnych lukov a mierili na vesmíry v iných dimenziách, hovoril som s nimi v jazyku Ahya-h, čo je jazyk sladkých dávnych svetov, ale len mlčali a upierali svoje Zraky na tetivy a Vesmíry pod nimi. Potom som prešiel do 75. Vesmíru, cestou som míňal rozpadajúce sa svety, umierajúce vesmíry v čudesných tlmených farbách a videl som najkrajšie vesmíry, ktoré kvitli ako najpôvabnejší jarný sad s kvetmi nepoznaných farieb, unášajúcimi bytosť do vytrženia. Uvidel som však, že moja cesta nemá konca.

Vtedy sa pred mnou objavili tri obrovské prekrásne vznešené Ženy. Volali sa Nové Doby a každá mi dvorila sladkým hlasom. Jedna mi sľúbila najväčšie vnútorné možnosti, sily čo predčia svet v poznaní, druhá mi sľúbila najvyššie vytrženie, extázu Boha v Jeho Najvyššom Pojatí, splynutie s Jeho Podstatou a nekonečnú šírku Vedomia, tretia mi ponúkla najjemnejšiu podstatu, schopnosť tvoriť neobmedzené vesmíry, byť pravou Rukou Stvoriteľa všetkých Stvoriteľov a do jednej hlásky vložiť celé svety.

Ja som sa však otočil, vrátil som sa domov a sadol som si pod čerešňu v záhrade. A vánok sa mi chvíľu roztopašne smial, potom úctivo stíchol, lebo videl, že ma to môže vyrušiť. A ja som tam sedel. Bol som sám so sebou, nezávislý, vietor sa ihral s mojimi vlasmi, vôňa záhrady hladila moje myšlienky, ktoré sa pomaly upokojili a stíchli. Utíchli, ako utícha hladina večerného jazera, rozplynúc sa v nekonečnosti večernej oblohy.

A halúzka stromu sa nebadane pohla, steblo trávy sa pôvabne nahlo pod poryvom vánku a v diaľke sa smiali akýsi ľudia …  a ten Svet vytryskol z môjho srdca …

Niektorí hovoria, že ONI víťazia … ONI skutočne víťazia?

Dnes som videl v metre asi šesťročné dievčatko, ako čítalo zaujato rozprávku svojmu mladšiemu bratovi, videl som pani, ako zdvihla babičke spadnutú bankovku,  videl som ako padá hlava od únavy peknému (v duši a tele) dievčaťu, videl som ako sa žena ponúkla, že ponesie ťažkú tašku staršej pani, videl som muža, ako hral dušou a husľami Vivaldiho leto, videl som dievča, ktoré čítalo sms a usmievalo sa a bola šťastná, videl som dievča, ktoré nevidelo na jedno oko, slzy jej stekali po tvári a zastavovali sa pri nej ľudia a pomohli jej. Vtedy slzy stekali po mojej duši.

To všetko sa dialo v obrovskom hluku, chaose, zmätku, popoludňajšieho metra jedného veľkomesta.

Zápas o svet ľudí sa odohráva priamo pred našimi očami.

My ľudia, oproti strojom, bojujeme malé vnútorné bitvy v každom okamžiku. V tom je naša sila. Súčet týchto neviditeľných bitiev je obrovský a rozhodujúci. Na maličkostiach je postavený svet. Spravodlivosť sveta, meria hodnotu maličkostí. Aj neustály prítok viditeľných zvrhlostí neznamená súčet vnútorného sveta ľudstva. Našťastie. Má potenciál vytvoriť precedens u pasívnej vzorky ľudstva. Má potenciál ohrubovať ľudí natoľko, až nebudú schopní konať významné maličkosti.

Pamätáme sa však na toto: „ … čo len jeden spravodlivý bude v meste …“ Pokiaľ si vieme predstaviť najlepšiu ľudskú spravodlivosť, povýšiť ju ešte tisíckrát nepredstaviteľnou spravodlivosťou, tak potom sa priblížime k pojmu aktuálna spravodlivosť lásky. Aj pre jednu, aj pre druhú stranu.

Krásne vnútro ľudí, prosím, objavuj sa, objavuj sa v maličkostiach!

Telo je hudobný nástroj, bez neho nemožno zahrať melódiu a bez správne naladených strún, nemožno   zahrať nádherný akord. Telo je prostriedok Umenia.

A odrazu si uvedomíme, že nás obklopujú formy umenia. Každú činnosť môžeme priviesť v dokonalosť umenia. Či už umenie písma, umenie reči, umenie myslenia, umenie celkového bytia, zahrňujúce umenie tela, umenie chôdze, umenie gest ruky … Umenie napĺňa náš život a stáva odpoveďou na volanie Milovaného. Milovaná v nás sa spája so svojim Milým prostredníctvom umenia. Hudba zaznie priestorom, podivné akordy a harmónie, rozzvučiac naše bunky spevom sviežich pukov listov, roznesú krok po kroku po tele, po energetických telách uvoľnenie, voľnosť, ticho, pokoj a harmóniu.

A nosné dierky sa odrazu voľne rozšíria, nozdry plne vdychujú vzduch so životodarnou pránou ako všeliekom.

Odrazu sa nám odkryjú cnosti. Zatúžime vnášať cnosti do života, pocítime potrebu byť vznešenými, krásnymi, naslúchajúc tejto neodolateľnej hudbe v našom vnútri, zjemnenom umením. Umenie a Cnosti sú prekrásni utváratelia fyzického života.

Spomeňme si na prastarú múdrosť čínskych, indických, perzských, arabských majstrov. Na keltské vône, na druidské slnko. A na okrúhly stôl Artušových rytierov. Všetci naznačovali to isté.

To je tak, keď srdce otvára náš život. Náš život, fyzický, každodenný sa mení na Umenie. Umenie nadhľadu a zároveň pochopenia. Umenie dávnych časov, rozochvievajúcu bytosť vo veľkej jedinej túžbe splynúť s pravým Poznaním. Priniesť ho pre Zem. Priniesť ho pre najmenší kamienok. Tú krásu, to umenie, si ten kamienok, tá rastlinka, ten kraj, tá Zem zaslúži.

A odrazu si uvedomíme svoje poslanie. Poslanie Krásy a Umenia. Umenia cností a krásy. Vznešenosti a šľachetnosti. Rytieri, králi, povznesení umelci, obyčajní rybári a remeselníci, kráľovné, milujúce sestry, cnostné kňažné, múdre liečiteľky, objavujú sa v každodennom živote. A v živote sa utvára zázrak. Zo storočí a tisícročí sa sem zišli prekrásni ľudia.

Tu je kvet Jednoty. Tu je nežný lotos vesmíru. Tu je krása a umenie. Toto všetko otvorilo srdce. A odrazu sme zdravší a zdravší, lebo sme sa primkli ku životodarnej Rieke, ku Prúdu. A naša jediná túžba, unáša nás ku jedinému bodu, zmyslu, naplneniu, porozumeniu v našom živote. Ku splynutiu s touto prekrásnou vše-Riekou.

Celý článok v záhlaví hlavnej stránky.

na-prahu-noveho-sveta-h-rerich-i-cast1 – pdf.