You are currently browsing the monthly archive for február 2010.

Predstavme si slnko, pomaly vychádzajúce v našej hrudi, ako jemne sa otvárajúci kvet lotosu. Rozvíja svoje lupienky, akoby z vnútra duše počúvajúc krásnu hudbu, jemné tóny chvejúce sa v srdci, v príjemnej melódii. Hudba hrá akoby zďaleka, avšak nám je neopakovateľne blízka, počujeme tóny nášho Domova, ako volanie, ako vítanie, bezvýhradné objatie. Kvet lotosu sa roztvára, až otvoriac sa, žiari jemnými žiarivými farbami, svietiac vnútorným slnkom, vrúcnym úsmevom, podobajúc sa na roztvorené dlane. Toto je slnko Lotosu Lásky, slnko Nehy a Pomoci, slnko spojenia s Vyššími duchovnými Hierarchiami. Svetlom, lúčom lotosu môžeme presvietiť svoje okolie, prítomné i budúce udalosti, nenásilne, hebko pohladíme priestor a krajinu vôkol.

Slnkom otvoreného srdca sa spájame s Vyššími svetmi. Poprosme o pomoc, pretože tieto Svety nám môžu pomáhať natoľko, nakoľko im to my dovolíme.

Nech nás otvorený lotos srdca sprevádza počas každej chvíle. Nech nás láska a ochrana Učiteľov sprevádza v týchto i budúcich dňoch.

 

Na úpätí Svätých hôr, je zhromaždené veľké vojsko, biele ako sneh, zbroj rytierov je zdobená jasným slnkom a ich odhodlanie a oddanosť je vyňatá z Mysle čistej ako krištáľové jazero, naplnenej túžbou po slávnych skutkoch hrdinstva a evolúcie. Neublíži im žiadne zlo, pretože Biele Bratstvo im dalo svoje Slovo a priazeň Lásky im dodala prekrásne krídla.

Zišli Bieli Bratia z hôr, ochraňovať ubolenú StredoZem. Úpätie hôr sa transformuje na slávne bojisko v údolí. A na vejúcich zástavách sú jemnou rukou vyšité posvätné slová: „Nová Zem.“

A tichý človek, biely ako neha Nebies, vôjde do života Zeme. O malú chvíľu, beštia mu kňučí pri nohách a šialení vládcovia sa vrhajú do priepastí, pretože neznesú pohľad na jeho jasnú pokojnú tvár. Prosím, vedzte toto, víťazstvo polnočného kráľa je biednou ilúziou, hoci aj Mára napäl všetky svoje sily. Sväté vojsko jedným hlasom volá: „My sme Tu.“ A toto samotné slovo tvorí zázrak, hneď sa usmievajú ľudia v mestách, lebo cítia, že sa blíži nový čas.

Vo svätej chvíli sa už krížia meče. A Beštia vetrí vo vzduchu svoj blízky koniec.

Všetky evolučné roviny sa spájajú do jedného celku. Prírodné svety, bytosti živlov, bytosti jemných svetov sa družia na záverečný zápas. Evolúcia je predo dvermi, nič nemôže zastaviť jej cestu. Čo bolo predurčené, sa splní.

A človek je tu, šťastný, že tu môže byť, držať s rukou sväté Ja, strážiť a ochraňovať posvätný kraj Zeme. Chrám človeka je nanovo stavaný, Biela Zem zvíťazí !

Je to práve pocit nového paradigma, ktorý ľudí postupne stavia do pozície vnímateľa, čo je pre neho dobré a čo nie.

A práve v stave tušenia a počiatku vnímania tohto neobyčajného láskavého a krásneho paradigma je odrazu vedomie, ktoré ešte nie je zvyknuté na pokoj, ticho a svetlo tohto paradigma, rodiaceho sa v srdci človeka, konfrontované s týmto lúčom – náznakom, ktorý priťahuje, ťahá, volá tohto človeka na prekrásnu cestu.

Zároveň však rôznymi „malými“ aktuálnymi, už zanikajúcimi pripútaniami, ulpievaním, ležiacimi na našich energetických telách, vytvárajúcimi ešte spojenie so starým svetom, vzbudzuje toto volanie emocionálny výboj, prejavujúci sa do odopierania, popierania, posúdenia iných a ich sebavyjadrenia. Tieto emocionálne výboje vytvárajú pocit duality. Ale to je v poriadku, to je prirodzené. I dočasné.

Prosím tu si uvedomme, že duálny princíp je jedným zo zákonov kozmu, je to prirodzený princíp Vesmíru, nie je treba sa ho báť a popierať ho. Jediný problém nastáva v neporozumení kozmického spolunažívania týchto dvoch protikladov, vytvárajúcich v nevedomej bytosti napätia, či predpätia, tvoriac takto v objekte, či subjekte bytosti predpoklad ku pohybu, ku dynamike, ku pádu, ku rastu, pri splnení určitých podmienok.
Tento problém sa prejavuje vo vzniku napätí v ľudskej bytosti, hrubo popisovaných ako boj protikladov, ako tzv.„dualita“. Celá syntéza teda spočíva v pochopení nevyhnutnosti procesu vytvárania napätí, ako svedkov pôsobenia dvoch protikladov v človeku, v bytostnom prijatí tohto princípu, v postupnom pozorovaní stavov, ktoré v bytosti človeka tieto napätia vytvárajú, a použijúc slobodnú vôľu, neustále premieňať tieto pôsobenia v zmysle najvyšších morálnych princípov, ako láskavých energetík vibrujúcich a znejúcich na otvorenom srdci. Teda prostredníctvom lásky, pochopenia a súcitu.

Všetko sa postupne otvára ako kniha. Budeme odrazu vidieť, vedieť, odkiaľ čo prichádza, kto kde stojí, aká energetika cez koho prechádza, aké energetiky stoja za akýmkoľvek procesom vôkol a vo vnútri nás . Od istého okamihu budeme vedieť úplne prirodzene, jednoducho, prosto rozlišovať.

Rozlišovať a popierať (odsudzovať) sú však dva rôzne procesy, s rôznou kvalitou. Od určitého okamihu porozumieme, že existuje ešte niečo viacej ako linearizácia procesov okolo nás. Preto aj individuálny rozvoj : hľadanie – učenie sa rozlišovať – rozlišovanie duality- syntéza duality, neprebieha lineárne. Všetky tieto procesy existujú súčasne, teda aj pri syntéze duality významne pôsobí zjemnená kvalita rozlišovania, ako jasné poznanie prebiehajúcich dejov.

Spojovacím článkom týchto procesov v človeku je láska. Je to magnet srdca. Syntéza nenaplnená pochopením lásky, nie je syntézou, ale stratením sa v duálnych prejavoch hmoty a energií. Rozlišovanie, nenaplnené svetlom milovania nie je rozlišovaním, ale autoritatívnym súdom.

Syntéza je možná práve v zahrnutí všetkých morálnych, ušľachtilých, láskavých kvalít človeka, do jedného bodu – existujúceho v prítomnom okamžiku, ako súhrn hľadania, nachádzania, rozlišovania a syntézy oboch protipólov. Tu začína nové paradigma. V hlbokej premene bytosti, všezahrňujúcej bytie vo vysokom morálnom prerode.

A keď stretneme dej či proces, ktorý spoznáme ako dej starého sveta, skúsme s ním mať súcit a pochopenie. To je najlepšie, čo môžeme pre tento proces urobiť. Môžeme nanajvýš vyslať do priestoru alebo v slovách povzdych: „Veď … ešte to ide ináč … „ a celobytostne zahrnúť tento proces do svetla svojej duše. Skôr nie vedome, hlavou, ale ozajstným prežívaním stavu vo svojej bytosti. Všetko nech sa deje s láskou, vrúcnou láskou, ničím iným.

Pri tzv. prechode dimenziami, je každý konfrontovaný so sebou samým. Rozhodne len kvalita, jemnosť emócií, ušľachtilosť, dobro, láska, schopnosť a hĺbka porozumenia, nadobudnuté poznanie, vedomosti z toho vyplývajúce. Rozhodne len svetlo duše, realizované tu, vo fyzickom svete. Rozhodne sebapretvorenie v komplexný všezahrňujúci duchovno-hmotný organizmus. Takto, prirodzeným, neustále pretrvávajúcim rozlišovaním a zároveň láskavou syntézou, vytvára človek most, pilier, chrám jemných energií, existujúcich vo vyšších svetoch, prechádzajúcich však cez takéhoto človeka do ľudského kontinua, umožňujúc všetkým javom napiť sa z tohto Lúča, napiť sa neobyčajným svetlom budúcnosti, tvoriacej sa takto na Zemi. Tomuto sa hovorí evolúcia.

Milujúci človek pôsobí ako lúč spojenia so Srdcom Kozmu, všetky deje pracujú na princípe magnetizmu, podobné priťahuje podobné. Je to veľký zázrak, ktorý sa v súčasnosti v mnohých ľuďoch uskutočňuje, vo fyzickom tele, tu na Zemi. Na Zemi sa tvorí, realizuje, postupne zjemňujúc emócie, smerom ku šľachetnosti, porozumeniu, veľkorysosti, nasledujúc morálny prerod bytosti ku čistote, nevinnosti a pochopeniu, nový človek.

Čím jemnejší budeme, tým budeme mať potrebu menej posudzovať a súdiť. Budeme to detailne „vedieť“, avšak múdro nechajúc plynúť život, svojou láskou a pochopením, vytvárame alternatívu života, ako jemné napätie v priestore, v poznanom spolupôsobení dvoch protikladov. Takto vytvárame najlepší predpoklad budúceho pohybu, prerodu aktuálneho starého deja, smerom ku láske, ku svetlu. A nakoniec, takto budeme vedieť, kedy je treba zasiahnuť pre ochranu princípu, ktorého súčasťou sme sa stali.

Inými slovami, oddáme sa láske, odpusteniu a nevinnosti.